Pútnická kaplnka Svätého kríža Zeiselhof

Dnešný príspevok venujem maličkému kostolíku, ktorý zvykne byť cieľom mojich cyklotúr. Bolo tak aj včera.

V Zeiselhofe, osade medzi obcami Pama a Deutsch Jahrndorf, neďaleko  od rakúsko-maďarsko-slovenského hraničného trojmedzia,  stojí pútnická kaplnka Svätého kríža. Je to  malý kostolík, ku ktorému raz ročne vedie púť. Kaplnku dala postaviť rodina Zičiovcov (Zichy) a  vysvätili ju v roku 1764. Pôvodne tu stála kaplnka postavená ešte v roku 1754. Stala sa  pútnickým miestom na základe toho, že tu istý ovčiar pri hľadaní stratenej ovce našiel sošku bičovaného Ježiša. Následne sa toto miesto stalo cieľom púte s názvom „Stratená ovca“.

Spomienka na 27.8.2019

S boľavými nohami a pľuzgiermi na nich som už domov z výletu vo Viedni prišla viackrát. Vždy, keď tam idem, tak prejdem peši minimálne desať kilometrov. Ešte viac som zvykla prejsť vtedy, keď som si nekupovala celodenný lístok na mestskú dopravu.

Na tento deň, na ktorý dnes budem spomínať, som však už do Viedne išla s boľavou nohou. Bolesť do nohy mi prešla z bedrového kĺbu a tam asi z chrbtice. Myslela som si, že veď to nejako rozchodím. Nie, nerozchodila som, iba som si pohoršila. Deň po výlete som ledva prešla do pol kilometra vzdialeného obchodu. Na polceste som zostala stáť, tiekli mi slzy od bolesti a rozhodovala som sa, či sa mám vrátiť, alebo pokračovať v ceste na nákup. Ešte dlho, niekoľko mesiacov trvalo, kým mi bolesť v nohe prešla.

Možno sa pýtate, prečo som vôbec s takou nohou na výlet cestovala. Vysvetlím to.

Bazilika Nanebovstúpenia Panny Márie

v dolnorakúskej obci Bad Deutsch Altenburg. Keď som pred pár dňami klikla na mojom poslednom článku na slovo publikovať, všimla som si, že to bol 101. príspevok tohto blogu. Aj keď mám v konceptoch mnoho ďalších tém, rozhodla som sa, že v BDA ešte chvíľu zostanem. Mám veľa fotografií kostola, ktorý je dominantou tejto obce. 

O ňom som vám už v krátkosti základné údaje napísala. Koho by zaujímalo viac údajov z histórie, množstvo informácií si nájde aj sám na internete. Pekne spracované informácie v slovenskom jazyku sú napríklad aj na stránke Apsida.

Keďže sa dnešným príspevkom chcem po dlhom čase zapojiť do challenge

InSPIREd Sunday

kde každý víkend zdieľajú blogeri inšpiratívnu architektúru, ako sú kostoly, synagógy, cintoríny alebo iné sakrálne stavby, bude teda tento príspevok  hlavne o fotkách.

Bad Deutsch Altenburg

Je tomu pomaly tridsať rokov (neskutočné, ako ten čas neuveriteľne rýchlo letí), no na túto príhodu  si spomeniem vždy vtedy, keď sa znovu dostanem do tejto kúpeľnej dolnorakúskej obce. No nebolo to tak vždy. Bad Deutsch Altenburg si vyberám za cieľ mojich cyklotúr už niekoľko rokov, no až vtedy, keď som tam hľadala sochu Nepomuckého a kedy som si všímala aj iné sochy v obci, som si spomenula na ten deň. Všimla som si totiž aj sochu, ktorá sa mi vybavila v spomienkach. Odrazu som znovu sedela v aute a vracala som sa s vtedajším šéfom zo služobnej cesty v Nemecku. Keď sme sa blížili k Hainburgu, spýtal sa ma, či mi nebude vadiť, ak si urobíme menšiu zachádzku, lebo mi chce niečo ukázať. Súhlasila som.

Pamätám si aj na jeho ďalšie slová. Hovoril mi, ako si často predstavuje, že v dôchodku bude žiť v tomto mestečku. Odvtedy pretieklo veľa vody  Dunajom. Môj bývalý šéf  sa o niekoľko rokov po tej našej služobnej ceste odsťahoval na Moravu, kde sa tuším ani toho dôchodku nedožil...

Toto je tá cesta a mariánsky stĺp, ktorý sa mi objavil v spomienkach z návratu zo služobnej cesty.

Zo spomienok na minulosť prejdem teraz do súčasnosti. 

Jodok-Fink-Platz

Keď ste si prečítali dnešný nadpis, tušili ste, kam vás zavediem? Ja som do nedávnej návštevy Viedne o takomto námestí ani len netušila. Keďže som tam nafotila najviac fotiek z celého dňa, rozhodla som sa, že tento môj príspevok venujem len tomuto viedenskému námestiu.

Námestie Jodoka Finka sa nachádza vo viedenskom okrese Josefsstadt. Pomenované bolo (14. augusta 1929 Mestský výbor pre kultúru) po Jodokovi Finkovi, bývalom rakúskom kancelárovi.  Od roku 1919 do 1920 pôsobil ako prvý spolkový kancelár v Rakúsku. Predtým bolo námestie súčasťou Piaristengasse - Piaristická ulička.

Berg a krajina v jeho okolí

Leto je ako stvorené na výlety. Ja som si však ani na toto leto nič konkrétne neplánovala.. Žiadne zahraničné dovolenky, žiadne more, cestujem a výletujem len po Slovensku, prípadne v rakúskom pohraničí.  Keďže je tohoročné leto znovu také horúce, ako tie nedávne predošlé, som najradšej doma.  Moje správanie  je v ostatných rokoch rovnaké. Veľmi často zostávam doma schovaná pred slnkom za stiahnutými žalúziami. Horúčavám sa vyhýbam.

Keď sa nad tým zamyslím, ani v dávnejšej minulosti, keď som ešte bola v pracovnom pomere, ma nelákalo dovolenkovať v tej najhorúcejšej sezóne. S výnimkou Chorvátska, kde som bola zakaždým počas prázdninových mesiacov. K iným moriam som s obľubou cestovala pred sezónou a potom radšej až v septembri a v októbri. V súčasnej dobe  sa aj tak čudujem každému, kto sa v júli, či v auguste vyberie napríklad do Egypta. Vlastne sa čudujem, že tam ľudia vôbec cestujú. Vedela by som vymenovať viac takých krajín, kde som v minulosti rada  trávila čas pri mori, dnes by som tam už nešla.

Na výlety a bicyklovanie si vyberám dni s nižšími teplotami. A tých bolo doteraz dosť málo. Počas jedného takého dňa som sa vybrala na cyklistický okruh v blízkom rakúskom pohraničí. Viac som o ňom napísala na cyklistickom blogu, no teraz by som sa chcela venovať iba jednému bodu na mape Rakúska, cez ktorý som prechádzala. Je to obec Berg. Už dlhší čas mám v konceptoch náčrt článku o nej, konečne ho teda dopíšem a zverejním.

Od Albertiny až po Schönbrunn

bude opisovať moju cestu tento posledný príspevok z nedávneho výletu do Viedne. Kým som sa však do Schönbrunnu dostala, prešlo dosť času a prešla som niekoľko ďalších  miest. V predošlom príspevku som napísala: "Boli už dve hodiny, keď som sa eskalátorom prepravila ku vchodu do Albertiny." Aj to, že do galérie som nešla. Na chvíľu som sa pred vchodom zastavila len preto, aby som si urobila niekoľko fotografií.

Viedeň - vlakom metra U2

som sa presunula len o tri stanice ďalej. Vystúpila som na Museumquartier a vyšla som von z podzemia. Ocitla som sa už na pre mňa  dôverne známych miestach. Popri budovách múzeí na Námestí Márie Terézie som sa dostala na začiatok ulice Mariahilfer Str. V jednej z bočných ulíc som potrebovala nájsť kostol a pred ním sochu Nepomuckého.

Prvá júnová nedeľa vo Viedni

Z prvej júnovej nedele som už jeden príspevok zverejnila. Bol to ten z parku V o l k s g a r t e n. Dnes sa k tomu výletu vrátim pekne po poriadku. Z autobusu som vystúpila neďaleko hlavnej vlakovej stanice  a následne som vošla do podzemia, aby som si v automate kúpila celodenný lístok na viedenskú mestskú dopravu. S čerstvo zakúpeným lístkom som nastúpila do metra. Vlakom na trase U1 som sa odviezla na stanicu Schwedenplatz. Tam som z podzemia vyšla von a hľadala som správnu zastávku električky, ktorou som mala pokračovať ďalej. Tu som si uvedomila, že zbytočná mi je informácia na zastávke, ktorým smerom električka ide, keď som ani len netušila, či mám ísť smerom Praterhauptalee alebo Hernals Wattgasse. Ani som len netušila, ktorým smerom je ten môj hľadaný cieľ. Nasledovalo dôkladné študovanie cestovných poriadkov a o správnosti výberu smeru  ma presvedčil až čas odchodu električky, ktorý bol rovnaký na cestovnom poriadku na zastávke a aj v mojom mobile, v ktorom som si nechala vyhľadať trasu na mape Google. Nielen v tej chvíli som sa presvedčila, ale uvedomovala som si to po celý deň - električky a vlaky metra, ktoré som použila, prišli vždy presne podľa cestovného poriadku.

Záhrada plná rozkvitnutých ruží

Lístok na cestu do Viedne som si kupovala ešte 14. mája. Tak, ako niektorí ľudia hľadajú lacné letenky, mňa baví získavať cestovné lístky jednej žltej dopravnej spoločnosti. Akciové do Viedne sú za jedno euro. Veľa ich v ponuke nie je, preto ma potešilo, že sa mi už druhý raz podarilo kúpiť taký lacný lístok na cestu tam aj späť. Začiatok júna som volila preto, že som sa chcela ísť pozrieť na kvitnúce ruže vo viedenskej Volksgarten. Tým, že počasie tohoročného mája bolo, aké bolo, nevedela som, či termín kvitnutia ruží trafím správne. Nakoniec ruže boli v plnom rozkvete, ale mierne im uškodili májové dažde. Je jasné, že som do Viedne nešla len kvôli ružiam. Zase som si naplánovala aj hľadanie ďalších sôch Jána Nepomuckého.

Do tohto príspevku dám len to, čo sa týka ruží. Bránou záhrady som prešla približne pol hodiny po poludní. V čase najväčšieho úpalu a aj čo najnevhodnejšieho pre fotenie.

Hainburg an der Donau - brána do západného sveta

Prečo som doteraz nepísala nič o meste, ktoré je síce za hranicami, ale mám do neho z domu len necelých 15 km? Nedávno som  v Bratislavských novinách čítala článok o tom, ako bola Petržalka - moje bydlisko - na niekoľko rokov súčasťou hraničného pásma s kilometrami ostnatých drôtov a  za touto železnou oponou bolo Rakúsko.

Po prejdení hraničného prechodu v Bergu prejdete iba jednou dedinou a tým ďalším miestom je už Hainburg an der Donau. Už samotný názov mesta naznačuje, že leží na Dunaji. Je to mestečko, ktoré som tu na blogu už možno spomenula, častejšie ho však spomínam na mojom cyklistickom blogu. Hainburg an der Donau, o ktorom dnes niečo napíšem a pridám aj fotografie, som od otvorenia hraníc navštívila mnohokrát. Konečne došlo aj na to, aby som mu na tomto blogu venovala vlastný článok.

Do Hainburgu (bežne to "an der Donau" nezvykneme používať)  nechodievam na žiadne nákupy, ani tankovať pohonné hmoty do auta, ako to robia mnohí Slováci. Chodievam tam len za účelom výletovania. Na prepravu do Hainburgu som doteraz použila viaceré spôsoby - od auta, cez loď, autobus, no mojím najčastejším dopravným prostriedkom býva bicykel. Už mi chýba len to, aby som sa tam raz vybrala peši 😉

Takýto pohľad sa mi ponúka, keď prichádzam do Hainburgu na bicykli.

Viedeň - druhá polovica dňa

Pri poslednej návšteve Viedne som strávila v meste desať hodín. Dosť na to, aby som toho aj dosť videla. No zostala som zase len v tom najznámejšom okruhu, ďalej od  centra som nešla. Nebola som napríklad v Pratri, kam by som už tiež raz znovu išla, nebola som ani v Schonbrunne a znovu sa mi nepodarilo navštíviť ani Zentralfriedhof (ústredný cintorín). Aj tak som toho mala večer dosť. Keď som fotila už po druhý raz sochu Nepomuckého na Námestí Quartier, práve som časovo začala druhú polovicu môjho výletu.

Viedeň - hľadanie sôch Nepomuckého

Z botanickej záhrady som po ulici Rennweg prišla na jej začiatok, tam, kde sa začína námestie Schwarzenbergplatz. Na rohu ulice stojí Schwarzenberský palác a na jeho bočnej stene je nika, v ktorej je umiestnená socha sv. Jana Nepomuckého. Keď som sa blížila k spomínanému palácu, už z druhej strany ulice, po ktorej som kráčala, som si všimla, že sochu si vyfotím len veľmi ťažko. Pred ňou bola kopa stavebného materiálu, ktorý bol ohradený plotom. Keď som prišla blízko, práve sa tam objavil nejaký stavebný robotník. Jeho som sa spýtala, či môžem ísť za plot, aby som si sochu vyfotila. Nemal voči tomu žiadne námietky. Ako som sa snažila urobiť fotku cez otvory plota, prišiel ku mne a celý plot odsunul, aby som si sochu mohla vyfotiť. Socha z 18. storočia zobrazuje svätca s hlavou naklonenou k boku. Pozerá sa na kríž, ktorý drží v ruke. 

Najmenší vinohrad vo Viedni

Viete, kde sa nachádza? Čítajte ďalej, dozviete sa. Určite viem, že po ulici, ktorou som sa dostala k botanickej záhrade, som už raz vo Viedni prechádzala. Vtedy som si však nevšimla, že na plote patriacom budove univerzity je oznam, že za rohom je botanická záhrada. Vlastne som si nevšimla ani samotnú univerzitu, ani obrovitánsky platan pred ňou. Možno to bolo tým, že som vtedy nebola sama. Zistila som, že keď som s niekým, nedokážem si všímať toľko vecí, ako keď som sama. A nakoniec, vtedy bola Viedeň pod snehom, aj tak by bolo zbytočné do botanickej záhrady chodiť. Tentokrát som si však jej návštevu neodpustila. 

Jesenná Viedeň - Belvedér

Skoro po roku som sa vybrala znovu s fotoaparátom do Viedne. Na návštevu mesta som mala tentokrát čas od dopoludnia až do večera. Približne desať minút po desiatej sme trošku meškajúc dorazili na konečnú neďaleko Hauptbahnhof a večer o 20:25 som odtiaľ odchádzala domov. Po mnohých rokoch som mala na hraniciach zážitok s kontrolou cestovných dokladov. Ani si veru nepamätám, kedy som takú zažila naposledy. Rakúšania zastavovali všetky autá, na kamiónoch kontrolovali plomby, vošli do autobusov a každý sa musel preukázať s cestovným dokladom.

Po príchode bola ešte obloha zatiahnutá, ale už sa začínala oblačnosť pomaly trhať. Keďže som na novej viedenskej hlavnej stanici ešte nebola, prvá moja cesta viedla tam. Na toaletách a malou prehliadkou stanice som sa zdržala asi pätnásť minút a potom som už išla smerom k Belvedéru, čo bola moja prvá fotozastávka.

Poľovnícky zámok Eckartsau

Cieľom mojej prvej dlhšej cyklotúry na novom bicykli bol rakúsky zámok v dedine Eckartsau. Už som raz dávno na tomto mieste bola. Keďže je to už dlhých sedem rokov, chcela som si spomienky oživiť. Tá cyklotúra mala mať pôvodne viac navštívených miest, niektoré z nich som prešla na bicykli už pred tými siedmimi rokmi,  no nakoniec som bola iba v Eckartsau. Kto má záujem dozvedieť sa, prečo sa tak stalo, môže sa o tom  dočítať na mojom cyklistickom blogu.

Ruiny hradu Röthelstein

Mesto Hainburg an der Donau je vzdialené iba 15 km od môjho  bydliska a preto je dosť často cieľom mojich cyklopotuliek. O tom, že na kopci Schlossberg nad mestom vyčnievajú pozostatky hradu Höhenburg (Heimenburg alebo „Hainburg“) je známe asi každému, kto toto šesťapoltisícové mestečko niekedy navštívil. Už menej známy je však hrad, vlastne tiež už len jeho ruiny, ktorý leží v lese priamo nad Dunajom. Aj ja som ho objavila iba náhodou pri jednej z mojich cyklistík po rakúskom brehu Dunaja. 

Loďou do St. Wolfgangu

Popoludnie druhého dňa začalo jazdou autobusom z Hallstattu do St. Gilgenu. Odtiaľto sme sa plavili po jazere Wolfgangsee do cieľa poslednej zastávky nášho poznávacieho zájazdu. Plavba po jazere je nádherný zážitok. Prečo by sme si ho mali nechať ujsť? Autobus so šoférom sa presunul prázdny do cieľovej stanice, do ktorej sme sa loďou plavili.

St. Gilgen je síce rodisko Mozartovej matky, ale z časových dôvodov sme prehliadku mestečka vôbec  nestíhali.

Jazero Wolfgangsee je najväčším jazerom a zároveň aj jedno z najkrajších jazier Salzburska. Má dĺžku jedenásť kilometrov.  Obklopené je nádhernými horami a tromi dedinkami, St. Gilgen, Strobl a St. Wolfgang. Na jeho brehoch je množstvo hotelov a kempingových miest. 

Druhý deň

poznávacieho zájazdu do okolia Salzburgu začal prebudením sa do krásneho slnečného dňa a následne raňajkami v hoteli. Ráno bolo príjemné, mali sme čas nielen najesť sa, ale aj pofotiť okolie hotela.

www.hochkoenigblick.at

Salzburg centrum

Po necelej polhodine jazdy a hľadania miesta, kde sa dalo na chvíľu zaparkovať s autobusom, sme sa ocitli v meste Salzburg. Salzburg je hlavným mestom rakúskej spolkovej krajiny Salzbursko a so svojimi 150.000 obyvateľmi je štvrtým najväčším mestom v Rakúsku. Leží pri hraniciach s Nemeckom v Salzburskej kotline v údolí rieky Salzach. Je miestom veľtrhov a kongresov. Jeho historické centrum bolo zaradené do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Už kus cesty autobusom a aj hneď po vystúpení z neho, sa nám ponúkal   pohľad na majestátnu pevnosť Hohensalzburg. Po prejdení na druhú stranu cesty sme sa ocitli pri veľkolepej stavbe univerzity Unipark Nonntal. Do užívania ju študenti dostali koncom leta 2011. Na ploche viac ako 17 tisíc metrov štvorcových učí 350 učiteľov a študuje viac ako 5500 študentov, ktorí sa venujú štúdiu jazykov, dejín umenia a tanečných štúdií. Smerová tabuľa kúsok od univerzity oznamovala, že do centra mesta je 1,3 km.