Viedeň - druhá polovica dňa

Pri poslednej návšteve Viedne som strávila v meste desať hodín. Dosť na to, aby som toho aj dosť videla. No zostala som zase len v tom najznámejšom okruhu, ďalej od  centra som nešla. Nebola som napríklad v Pratri, kam by som už tiež raz znovu išla, nebola som ani v Schonbrunne a znovu sa mi nepodarilo navštíviť ani Zentralfriedhof (ústredný cintorín). Aj tak som toho mala večer dosť. Keď som fotila už po druhý raz sochu Nepomuckého na Námestí Quartier, práve som časovo začala druhú polovicu môjho výletu.

Keďže už pohľady z námestia lákajú tým smerom, vybrala som sa k Maria-Theresien-Platz. Miesto, ktoré asi pozná každý, kto raz do Viedne prišiel. Ide skôr o menšie námestie, ktorého centrom je pomník Márie Terézie. Znázorňuje ho na tróne sediaca cisárovná, ktorú obklopujú jazdecké sochy štyroch vojvodcov.  Po oboch stranách námestia sú dve vzhľadovo úplne rovnaké budovy dvoch viedenských múzeí - Naturhistorisches Museum a Kunsthistorisches Museum. Jediný rozdiel tvoria sochy dekorujúce fasádu týchto stavieb - na prírodovednom múzeu sú postavy zobrazujúce obyvateľov rôznych kontinentov a na kunsthistorickom sú zachytení významní európski umelci. Námestie je z veľkej časti pokryté trávnikom, kvetinovými záhonmi a okrasnými kríkmi zostrihanými do rôznych geometrických tvarov. Prostredie spríjemňujú menšíe fontány. Tu som si na chvíľu sadla na trávnik, keďže lavičiek je tam pomenej a tie boli všetky obsadené. 

Z námestia som prešla cez cestu a dostala som sa k Hofburgu. Tu som sa veľmi nezdržiavala, práve sa tam pripravovala nejaká prehliadka vojenskej techniky. Celý komplex som prešla iba s jedným zastavením na fotografiu. Bránou som vyšla na Michaelerplatz. Popri monumentálnej nástennej  fontáne s názvom Sila mora som kráčala intuitívne uličkami tým smerom, o ktorom som si myslela, že sa dostanem k Štefanskému námestiu.

 

Niekde sa mi však podarilo  odbočiť tam, kam som pôvodne nezamýšľala. Nakoniec som sa ocitla na námestí, ktoré sa volá Hoher Markt. Hoci sa toto miesto nachádza len niekoľko minút chôdze od Štefanského dómu, nikdy predtým som tam nebola.  V strede námestia je Svadobná (alebo manželská fontána - neviem, ako sa správne prekladá do slovenčiny).

V severnej časti námestia námestia Hoher Markt sa nachádza Ankeruhr (orloj). Ten, kto má šťastie a natrafí na toto miesto na pravé poludnie, môže si vychutnať prehliadku figurín tohto viedenského orloja. Ja som to šťastie nemala. Kým som tieto hodiny nevidela, vôbec som o nich ani len netušila. Keď sa na orloj pozrieme dôkladnejšie, zistíme, že hodiny sú v skutočnosti mostom, ktorý spája dve stavebné časti Ankerhof.  

Z námestia Hoher-Markt som sa po niekoľkých desiatkach metrov dostala na križovatku ulíc Lugeck a Backerstrasse. Tam stojí pred veľmi peknou budovou Regensburger Hof socha Johannesa Gutenberga. Zlatník a vynálezca z 15. storočia stojí na podstavci a pozerá sa nadol.

Odtiaľto som sa vrátila a približne po piatich minútach chôdze som prišla tam, kam som to mala pôvodne namierené. Na námestie Stephansplatz. Všetky lavičky na námestí boli obsadené, tak som sa tam dlho nezdržiavala. Slnko sa už začalo skláňať k obzoru a jeho lúče osvetľovali už len vrchné časti Dómu a ostatných domov. Na fotenie už začínalo byť málo svetla.

Ulicou Graben, kde sú už mnou opisované najkrajšie toalety vo Viedni, som sa dostala až k Albertine.

 

Tieto miesta už poznám celkom dobre. Išla som okolo Staatsoper, popri hoteli Sacher, kde som si všimla až na ulici stojaci zástup ľudí, ktorí čakala na vstup dovnútra.

Kráčala som zase smerom k námestiu Karlsplatz. Znovu som sa vrátila na miesto, na ktorom som bola už okolo obeda. Tam som môj výlet za dve eurá ukončila. Na rozdiel od Štefanského námestia som si tu mohla aj posedieť na lavičke, ktorých tu bolo naozaj dosť a mohla som sa kochať odrazmi kostola a podvečernej oblohy vo vode fontány v centre námestia.  

 

Odtiaľto som potom kráčala uličkami k hlavnej stanici. Ulicu, kde som mala odbočiť vľavo, som najprv prehliadla a mala som to šťastie, že kráčajúc po ulici Wiedner Hauptstrasse som prechádzala okolo lúčiacej sa dvojice. Mladí ľudia sa rozprávali po slovensky. Predsa je vo večerných hodinách a potme lepšie osloviť človeka, ktorému dôverujem,  ako keby som oslovila s otázkou na správnu cestu niekoho úplne neznámeho. Po ulici sa väčšinou pohybovali muži. Mladá Slovenka ma ochotne navigovala správnym smerom a potom som už bez problémov došla až na stanicu. Ešte skôr, ako som sa pýtala na cestu, som urobila poslednú fotku toho dňa.

Ked som prišla na stanicu, k odchodu môjho autobusu mi zostalo ešte dosť času, aby som znovu navštívila toalety a aby som si ešte na chvíľu posedela v čakárni. Na autobusovú zastávku som aj tak prišla ako prvá. Ešte trvalo chvíľu, kým tesne pred odchodom autobus otvorili a nechali ľudí nastúpiť. 

Možno sa niekto pýta, že prečo píšem o výlete za dve eurá. Naozaj ma cestovné lístky do Viedne toľko stáli. Lístok tam som si kupovala asi dva týždne pred termínom cesty a kúpu toho spiatočného som stále odkladala, lebo som čakala, aké bude počasie. Rozhodla som sa ho kúpiť až v nedeľu večer, teda deň pred cestou. Aká to bola náhoda, že sa mi aj na spiatočnú cestu ponúkol lístok za jedno euro. Ani som dovtedy neverila, že je tá reklama RJ pravdivá 👍