Jodok-Fink-Platz

Keď ste si prečítali dnešný nadpis, tušili ste, kam vás zavediem? Ja som do nedávnej návštevy Viedne o takomto námestí ani len netušila. Keďže som tam nafotila najviac fotiek z celého dňa, rozhodla som sa, že tento môj príspevok venujem len tomuto viedenskému námestiu.

Námestie Jodoka Finka sa nachádza vo viedenskom okrese Josefsstadt. Pomenované bolo (14. augusta 1929 Mestský výbor pre kultúru) po Jodokovi Finkovi, bývalom rakúskom kancelárovi.  Od roku 1919 do 1920 pôsobil ako prvý spolkový kancelár v Rakúsku. Predtým bolo námestie súčasťou Piaristengasse - Piaristická ulička.

Výlet na Moravu III.

Mojou ďalšou zastávkou na ceste po južnej Morave bolo mestečko Podivín. Že má Podivín štatút mesta, to som sa dozvedela až z internetu, keď som si pripravovala tento článok. Na mňa pôsobil ako dedina. Asi preto, že som z neho veľa nevidela. Vlastne som si tam prišla iba vyfotiť sochu Nepomuckého.

Výlet na Moravu II.

Ako som v predošlom príspevku sľúbila, tak teraz konám. Pokračujem v rozprávaní o mojom nedávnom výlete na Moravu. Z Břeclavi Poštornej som sa autobusom odviezla do Lednice. 

Bolo pol hodiny po dvanástej, keď autobus dorazil na lednické Zámecké námestie. Po vystúpení z autobusu som sa vybrala ako prvé vyfotiť sochu Nepomuckého. Stojí len kúsok od námestia s radnicou, kde je aj zastávka autobusov.  Viac fotografií lednickej sochy Nepomuckého nájdete TU.

Výlet na Moravu I.

Presne pred týždňom som nasadla ráno do vlaku na trati Bratislava - Praha, z ktorého som vystúpila v prvej stanici, čiže v moravskom meste Břeclav. Toto mesto na južnej Morave som dovtedy poznala len ako železničnú stanicu, cez ktorú prechádza vlak do Brna alebo do Prahy.

Stanica, kde som vystúpila, je momentálne celá v rekonštrukcii. Najprv som si ju poriadne zo všetkých strán prešla, aby som pri ceste späť vedela, kam mám ísť. Až potom som sa vybrala do mesta. Prvé, čo ma zaujalo, bol tento parkovací dom pre bicykle. Videla som ho predtým v televízii, ale nepamätala som si mesto, v ktorom sa nachádza.

Viedeň - druhá polovica dňa

Pri poslednej návšteve Viedne som strávila v meste desať hodín. Dosť na to, aby som toho aj dosť videla. No zostala som zase len v tom najznámejšom okruhu, ďalej od  centra som nešla. Nebola som napríklad v Pratri, kam by som už tiež raz znovu išla, nebola som ani v Schonbrunne a znovu sa mi nepodarilo navštíviť ani Zentralfriedhof (ústredný cintorín). Aj tak som toho mala večer dosť. Keď som fotila už po druhý raz sochu Nepomuckého na Námestí Quartier, práve som časovo začala druhú polovicu môjho výletu.

Viedeň - hľadanie sôch Nepomuckého

Z botanickej záhrady som po ulici Rennweg prišla na jej začiatok, tam, kde sa začína námestie Schwarzenbergplatz. Na rohu ulice stojí Schwarzenberský palác a na jeho bočnej stene je nika, v ktorej je umiestnená socha sv. Jana Nepomuckého. Keď som sa blížila k spomínanému palácu, už z druhej strany ulice, po ktorej som kráčala, som si všimla, že sochu si vyfotím len veľmi ťažko. Pred ňou bola kopa stavebného materiálu, ktorý bol ohradený plotom. Keď som prišla blízko, práve sa tam objavil nejaký stavebný robotník. Jeho som sa spýtala, či môžem ísť za plot, aby som si sochu vyfotila. Nemal voči tomu žiadne námietky. Ako som sa snažila urobiť fotku cez otvory plota, prišiel ku mne a celý plot odsunul, aby som si sochu mohla vyfotiť. Socha z 18. storočia zobrazuje svätca s hlavou naklonenou k boku. Pozerá sa na kríž, ktorý drží v ruke. 

Jesenná Viedeň - Belvedér

Skoro po roku som sa vybrala znovu s fotoaparátom do Viedne. Na návštevu mesta som mala tentokrát čas od dopoludnia až do večera. Približne desať minút po desiatej sme trošku meškajúc dorazili na konečnú neďaleko Hauptbahnhof a večer o 20:25 som odtiaľ odchádzala domov. Po mnohých rokoch som mala na hraniciach zážitok s kontrolou cestovných dokladov. Ani si veru nepamätám, kedy som takú zažila naposledy. Rakúšania zastavovali všetky autá, na kamiónoch kontrolovali plomby, vošli do autobusov a každý sa musel preukázať s cestovným dokladom.

Po príchode bola ešte obloha zatiahnutá, ale už sa začínala oblačnosť pomaly trhať. Keďže som na novej viedenskej hlavnej stanici ešte nebola, prvá moja cesta viedla tam. Na toaletách a malou prehliadkou stanice som sa zdržala asi pätnásť minút a potom som už išla smerom k Belvedéru, čo bola moja prvá fotozastávka.

Do Hodonína som cestovala kvôli soche Nepomuckého

Celé toto horúce leto som sa nevedela dočkať, kedy konečne klesnú teploty, aby som sa mohla vybrať na cesty a splniť aspoň niečo z toho, čo som si cez zimu naplánovala. Už dávno som mala namierené do slovenského mesta Holíč, kde som doteraz nikdy nebola. A keďže som už bola tak blízko hraníc s Českom, z  Holíča som si odskočila aj do pár kilometrov vzdialeného Hodonína.

Na blízkej Morave mám poznačených viac miest, kam by som chcela ísť hľadať a fotiť sochy Jana Nepomuckého.  V ten deň, kedy som sa vybrala do Holíča, bolo horúco aj napriek tomu, že už bola skoro polovica septembra. V meste som toho prešla veľa peši a bola som nielen z chôdze, ale aj z tej horúčavy dosť unavená. Nebyť toho, možno by som si okrem Hodonína vybrala ešte aj ďalšie miesto so sochou Nepomuckého, no na ďalšie miesta si to budem musieť naplánovať inokedy.

V Hodoníne som z autobusu vystúpila asi o štvrť na dve na zastávke označenej ako Anenská.(v našom cestovnom poriadku je písaná s dvomi n - Annenská).  Mohla som aj na konečnej, čo bola autobusová stanica, ale dobré žienky mi poradili, že mám vystúpiť skôr. (Ozaj, k tým dvom paniam v strednom veku: Mala som možnosť počúvať ich chvíľu na autobusovej zastávke v Holíči, nedokázala som z ich reči posúdiť, akým jazykom rozprávajú. Či je to holíčsky dialekt, alebo nejaký moravský. Blížilo sa to viac k češtine ako k slovenčine.)

Od vystúpenia z autobusu som urobila len pár desiatok krokov a ocitla som sa na mieste, odkiaľ bol krásny pohľad na hodonínsku radnicu. Je to veľmi pekná budova. Radnica je postavená v štýle norimberskej secesie a patrí k významným  budovám mesta. Je v nej sídlo mestského úradu. Ten, kto sa v jej blízkosti pohybuje v čase o 12.00, 15.00 a 18.00, môže si vypočuť zvonkohru. Ja som sa tam vyskytovala mimo tieto časy, takže som zvonkohru nepočula.

Z Wiener Neustadt k Neusiedler See

Už z nadpisu je jasné, kam ďalej viedli naše kroky. Vlastne, opravujem sa, kolesá nášho auta. Miesto, z ktorého sme práve odchádzali, je v  okrese Wiener Neustadt. Cestu domov sme si teda naplánovali inou trasou, než ktorou sme prišli a namierili sme si to práve do okresného mesta.

Wiener Neustadt je od Muggendorfu vzdialený 35 km, takže sme sa tam dostali asi za polhodinu. O meste som si dopredu nič nezisťovala. Vedela som len to, že je tam niekoľko sôch Nepomuckého, ale keďže som nevedela, či tam vôbec pôjdeme, tak som predtým nevyhľadávala presné miesta, kde stoja. Na prvého a zároveň aj na jediného sme naďabili hneď, len čo sme sa rozhodli, že zaparkujeme. Nebola som prvá, ktorá si ho v rohu námestia, či parkoviska všimla. Pri študovaní automatu na parkovné som zistila, že sa nachádzame na námestí pomenovanom po Janovi Nepomuckom. 

Vodopády Myrafälle

V prvú májovú nedeľu som bola tretím (alebo až štvrtým?) pasažierom v aute, ktoré sa vybralo na výlet do Rakúska. Naším cieľom boli vodopády Myrafälle nad dedinou Muggendorf v Dolnom Rakúsku. Dedina Muggendorf sa nachádza vo Viedenských Alpách a prírodným skvostom tohto miesta sú práve vodopády nad obcou. Priznám sa, kým mi o nich syn, ktorý ma na túto cestu pozval, nepovedal, o tomto kúsku Rakúska som nikdy predtým nepočula.

Aby sme sa na toto miesto dostali, museli sme prejsť približne 140 km. Keď som si doma prezerala na mape, kadiaľ nás cesta povedie, zistila som, že po diaľnici budeme obchádzať aj mestečko Laxenburg, kde som bola pred rokom. Keďže som tam nenašla moju "kešku" (tak som si nazvala hľadanie sôch sv. Jana Nepomuckého), chcela som sa do mestečka ešte raz vrátiť. A tak sa aj stalo.

O mojom zámere som dopredu nepovedala, až keď sme sedeli v aute a blížili sme sa k Viedni, tak som syna poprosila, či by sme si nemohli urobiť z diaľnice malú zachádzku. Súhlasil. Ešte pri vlaňajšej návšteve Laxenburgu som vedela iba o jednej soche svätca, večer pred cestou som na internete zistila, že sú tam dokonca dve. Prvú, o ktorej som vedela už rok, sme našli hneď, ale tú druhú nám pomohol nájsť až jeden domáci, ktorého som sa na sochu spýtala. Našťastie som si jej fotku stiahla doma do mobilu. Keď nás cyklista doviedol na miesto, zistila som, že je to len kúsok od  miesta, kde som sa pohybovala aj pred rokom.

Messeplatz vo Viedni neexistuje

Keď som si večer deň pred poslednou cestou do Viedne spomenula, že by som si na internete mohla vyhľadať nejaké sochy Nepomuckého, zamerala som sa hlavne na centrum mesta. Na istej internetovej stránke som sa dočítala, že jedna zo sôch je aj neďaleko Mariahilfer Straße. Keď som uvidela fotku sochy a jej pozadie, bolo mi jasné, kde sa približne nachádza. No keď som ju začala presnejšie vyhľadávať na mape Google a tam som si zadala "Messeplatz", čo bolo uvedené pri fotke,  nič také mi nenašlo. Ani nemohlo. Našlo mi iba ulicu Messestraße ktorá bola v úplne iných končinách mesta. To, prečo mi Messeplatz nenašlo, som zistila až doma po návrate z Viedne, keď som sa znovu preklikávala internetovými stránkami.

Popoludnie v Badene

Približne pol hodiny jazdy autobusom nám z LAXENBURGU trvala cesta do cieľa popoludňajšieho programu. Bolo to mestečko Baden a jeho park ruží. Najprv sme si však urobili malú prehliadku mesta. 

Toto bola už moja tretia návšteva tohto mesta. Kto má záujem vidieť predošlé príspevky, môže kliknúť SEM. Do dnešného príspevku sa budem snažiť dať fotografie takých miest, ktoré som v predošlých článkoch neukázala.

Pred objektom rímskych kúpeľov pribudli od mojej poslednej návštevy dve sochy. Neviem, či tam pribudli natrvalo, alebo boli iba súčasťou nejakej letnej kultúrnej akcie, aké zvyknú byť napríklad aj u nás v Bratislave. Pri mojich predošlých návštevách som si ich nevšimla. 

V Heiligenkreuzi po tretí raz

Kláštor v Heiligenkreuzi, najstarší cisterciátsky kláštor na svete, v ktorom nepretržite od založenia žijú mnísi, ste už na tomto blogu mohli vidieť. Pri poslednej návšteve tejto obce som sa zamerala hlavne na miesta, ktoré som pri predošlých návštevách nevidela, alebo videla len čiastočne. Prvá zastávka bola krížová cesta. Minule som videla len jej začiatok. Tentokrát som ju prešla celú, ale z opačného konca.

Táto prepychová baroková krížová cesta s trinástimi kaplnkami a hlavnou kaplnkou pri dvanástom zastavení bola postavená v rokoch 1731-1748. Kaplnky sa striedajú s množstvom sôch svätcov. Z kalvárie sú nádherné výhľady do okolia.

Sochy sv. Jana Nepomuckého v Prahe

Keď som si pripravovala marcovú cestu do Prahy, vedela som len približne, ktoré pamätihodnosti si chceme so sestrou pozrieť. Presný plán na jednotlivé dni sme nemali. Všetko záviselo od momentálnych okolností a hlavne od počasia.

Okrem iného som si chcela v Prahe nafotiť aj  nejaké sochy sv. Jana Nepomuckého do mojej zbierky jeho sôch. Niektoré som si vyhľadala dopredu doma, no väčšinu z nich som objavila náhodou. Až po návrate domov som zistila, že mnohé, okolo ktorých sme prechádzali, som úplne prehliadla.

Tu sú teda tie, ktoré som si vyfotila. 

Prvou bola tá pražská najznámejšia. Na Karlovom moste. Táto je  nábožensky najvýznamnejšou z rady sôch svätých na Karlovom moste.