Do Hodonína som cestovala kvôli soche Nepomuckého

Celé toto horúce leto som sa nevedela dočkať, kedy konečne klesnú teploty, aby som sa mohla vybrať na cesty a splniť aspoň niečo z toho, čo som si cez zimu naplánovala. Už dávno som mala namierené do slovenského mesta Holíč, kde som doteraz nikdy nebola. A keďže som už bola tak blízko hraníc s Českom, z  Holíča som si odskočila aj do pár kilometrov vzdialeného Hodonína.

Na blízkej Morave mám poznačených viac miest, kam by som chcela ísť hľadať a fotiť sochy Jana Nepomuckého.  V ten deň, kedy som sa vybrala do Holíča, bolo horúco aj napriek tomu, že už bola skoro polovica septembra. V meste som toho prešla veľa peši a bola som nielen z chôdze, ale aj z tej horúčavy dosť unavená. Nebyť toho, možno by som si okrem Hodonína vybrala ešte aj ďalšie miesto so sochou Nepomuckého, no na ďalšie miesta si to budem musieť naplánovať inokedy.

V Hodoníne som z autobusu vystúpila asi o štvrť na dve na zastávke označenej ako Anenská.(v našom cestovnom poriadku je písaná s dvomi n - Annenská).  Mohla som aj na konečnej, čo bola autobusová stanica, ale dobré žienky mi poradili, že mám vystúpiť skôr. (Ozaj, k tým dvom paniam v strednom veku: Mala som možnosť počúvať ich chvíľu na autobusovej zastávke v Holíči, nedokázala som z ich reči posúdiť, akým jazykom rozprávajú. Či je to holíčsky dialekt, alebo nejaký moravský. Blížilo sa to viac k češtine ako k slovenčine.)

Od vystúpenia z autobusu som urobila len pár desiatok krokov a ocitla som sa na mieste, odkiaľ bol krásny pohľad na hodonínsku radnicu. Je to veľmi pekná budova. Radnica je postavená v štýle norimberskej secesie a patrí k významným  budovám mesta. Je v nej sídlo mestského úradu. Ten, kto sa v jej blízkosti pohybuje v čase o 12.00, 15.00 a 18.00, môže si vypočuť zvonkohru. Ja som sa tam vyskytovala mimo tieto časy, takže som zvonkohru nepočula.

Už tu bolo vidieť, že v meste je pekná kvetinová výzdoba.

 

Z opačnej strany budovy je námestie s kostolom sv. Vavrinca, pred ktorým stojí aj socha Nepomuckého, kvôli ktorej som v ten deň do Hodonína prišla. Na námestí je pekná fontána a lavičky, kde sa dá posedieť.

Sochy sv. Šebestiána a sv. Jana Nepomuckého stoja po stranách od hlavného vchodu kostola. Pred kostol boli prenesené v 20. storočí.

Od kostola som sa pobrala smerom k mariánskemu stĺpu, ktorý je vzdialený len kúsok od kostola. Na námestí ho nechala postaviť Mária Antónia z Lichtenštejna ako poďakovanie za ukončenie morovej epidémie v rokoch 1715-16.

 

Čo ma najviac prekvapilo, ale bohužiaľ, až doma, keď som si hľadala informácie o tomto morovom stĺpe, zistila som, že sochy svätcov predstavujú sv. Karla Boromejského,  sv. Rocha,  a sv. Rozál a aj sv. Jana Nepomuckého. Na vrchole obláčkového stĺpu sa do výšky 12 m týči socha Panny Márie Immaculaty. Keďže som túto informáciu objavila až doma a stĺp som nefotila z detailov a zblízka, vôbec neviem, ktorá zo štyroch sôch patrí práve Nepomuckému. Nevidím tam totiž akýkoľvek atribút, ktorý k Nepomuckému patrí.

Od morového stĺpu som sa vybrala ulicou, ktorú by som nazvala obchodnou. Oficiálne sa ulica volá Národní třída. Z nej som ešte zabočila do niekoľkých vedľajších ulíc a vrátila som sa znovu na Národní. 

 

Keďže som už mala chodenia a horúčavy akurát dosť, len tak naslepo som sa vybrala hľadať autobusovú stanicu. Bola som práve v blízkosti svetelnej križovatky s pamätným súsoším k decembrovému generálnemu štrajku v roku 1920 a s teplomerom, ktorý ukazoval 32°C.

Nemala som šťastie vidieť nikde smerové tabule, no ako to u mňa väčšinou býva, moja intuícia ma nesklamala a stanicu som našla. Bola úplne inde, ako vtedy, keď som bola v Hodoníne naposledy. No veď je to už pekných pár desiatok rokov. Cestou k autobusu som si všimla ešte jednu veľmi peknú budovu.Sídli v nej obchodná akadémia. Čo všetko táto budova zažila, sa môžete dozvedieť TU.

Blížila som sa ku kruhovej križovatke, za ktorou som videla v diaľke nákupné centrum. Odtiaľ bol k autobusom už len kúsok.

V Hodoníne je určite ešte mnoho vecí, ktoré stoja za pozretie. Preto sa veľmi ľahko môže stať, že sa do tých končín ešte niekedy vypravím a nebude to trvať desiatky rokov.