Viedeň - hľadanie sôch Nepomuckého

Z botanickej záhrady som po ulici Rennweg prišla na jej začiatok, tam, kde sa začína námestie Schwarzenbergplatz. Na rohu ulice stojí Schwarzenberský palác a na jeho bočnej stene je nika, v ktorej je umiestnená socha sv. Jana Nepomuckého. Keď som sa blížila k spomínanému palácu, už z druhej strany ulice, po ktorej som kráčala, som si všimla, že sochu si vyfotím len veľmi ťažko. Pred ňou bola kopa stavebného materiálu, ktorý bol ohradený plotom. Keď som prišla blízko, práve sa tam objavil nejaký stavebný robotník. Jeho som sa spýtala, či môžem ísť za plot, aby som si sochu vyfotila. Nemal voči tomu žiadne námietky. Ako som sa snažila urobiť fotku cez otvory plota, prišiel ku mne a celý plot odsunul, aby som si sochu mohla vyfotiť. Socha z 18. storočia zobrazuje svätca s hlavou naklonenou k boku. Pozerá sa na kríž, ktorý drží v ruke. 

Od sochy bolo už len zopár krokov k Pamätníku Červenej armády s krásnou, do výšky tryskajúcou fontánou. Pamätník bol postavený na pamiatku 17 000 sovietskych vojakov, ktorí prišli o život počas viedenskej ofenzívy v druhej svetovej vojne

Na chvíľu som si aj ja sadla na lavičku pri tejto fontáne a po krátkom oddychu som pokračovala v púti mestom ďalej. Mojím ďalším cieľom bola socha na ulici Rechte Wienzeile. Nemala som ani tušenia, ako to je ďaleko. Teraz to už viem. Dosť ďaleko. Kým som sa k nej dostala, zastavila som sa ešte na ďalšom známom námestí, ktoré nesie názov Karlsplatz. Jeho dominantou je barokový kostol Karlskirche.

Keďže som z poslednej návštevy Viedne už vedela, že ulica Rechte Wienzeile je súbežná s ulicou Linke Wienzeile, po ktorej som pred rokom kráčala, nemala som problém zorientovať sa a z námestia Karlsplatz som sa vybrala smerom k  najznámejšej viedenskej tržnici. Podľa informácií z internetu mali byť na tejto ulici až dve sochy Nepomuckého. Mne sa podarilo nájsť iba jednu. Jedna mala byť v akejsi kaplnke priamo na trhu, ale buď som ju prehliadla, alebo tam ani nikdy nebola. Kaplnku som našla, no bola tam socha nejakej svätej ženy, nie muža. Až doma som si zistila, že socha znázorňuje sv. Rozáliu.  Od tejto kaplnky som kráčala ďalej ešte viac ako kilometer, keď som konečne aspoň jednu z tých sôch zbadala. 

Socha sa od tohto miesta nachádzala už len pár metrov, bolo to v parčíku pri Pilgrambrücke. V tej chvíli som mala nájdenú už tretiu sochu toho dňa.

Aj keby som už v ten deň nenašla žiadnu ďalšiu, bola som celkom spokojná. Nakoniec sa tak aj stalo, že som sa k žiadnej novej soche nedostala. Dostala som sa len k tej, ktorú som fotila pred rokom. Ale to predbieham, vrátim sa znovu k mostu, na ktorom som stála. Odtiaľ som si to namierila k Mariahilfer Strasse. Trošku som sa motala uličkami, pričom som zistila, že orientácia na mape mi robí väčšie problémy ako keď sa riadim inštinktom a pamäťou z predošlých návštev Viedne. Nakoniec som prišla k jednému už známemu miestu. Vtedy som vedela, že hľadaná ulica je už len kúsok. Nachádzala som sa na námestí pred Domom mora - Haus des Meeres.

Na Mariahilfer Strasse som sa dostala uličkou Barnabittengasse a z nej som po schodoch prišla na Mariahilfer Strasse presne pri kostole Mariahilfe Kirche. Na jeho fasáde ma zaujala jedna zo sôch, no či to je naozaj socha Nepomuckého, som si istá nebola. Až doma som sa presvedčila  o tom, že socha Nepomuckého to nie je a že tá sa nachádza pred kostolom Kirche St. Josef ob der Laimgrube len pár desiatok metrov od Stiftskirche na Mariahilfer Strasse. Bola som od neho iba necelé tri stovky metrov.

Keby som bola na tomto mieste zišla dolu po schodoch, zabočila doľava, mám o jednu sochu toho dňa viac.  Takže až nabudúce.

To som sa už blížila na koniec ulice, tam, kde je bývalé námestie Messeplatz, dnes Museumsplatz. Keď som tam už bola, tak som si sochu Nepomuckého vyfotila znova. Oproti minulým fotografiám bola socha očistená od sprejerských čarbaníc.

 O ďalšom putovaní Viedňou zase v ďalšom pokračovaní.