Moje prvé spomienky na Viedeň

Najbližšou svetovou metropolou od môjho bydliska je Viedeň, hlavné mesto Rakúska. Či som tam išla vlakom, autom, autobusom alebo loďou, do jeho centra napríklad k Štefanskému námestiu to nebolo nikdy viac ako 80 km. Všetci dobre vieme, že hoci  to máme z Bratislavy do Viedne tak blízko, nebolo to vždy samozrejmé, že sme sa tam mohli vybrať napríklad na nedeľnú prechádzku alebo na kávu. 

Moje prvé návštevy Viedne boli ešte v čase, kedy sme tam bežne cestovať nemohli. Hoci som v jednom prípade strávila v meste skoro celý deň, veľa som z neho nevidela.  Z nemeckého Kolína nad Rýnom som vlakom pricestovala v ranných hodinách na Westbahnhof a do ani nie 80 km vzdialenej Bratislavy som najbližší autobusový spoj mala až neskoro popoludní.Tak som ten deň trávila len v blízkosti vlakovej stanice, kde som si v úschovni odložila batožinu, s  ktorou  som cestovala  z týždňovej služobnej cesty v Nemecku. Niekoľkokrát som prešla známu ulicu Mariahilfer Strasse, na chvíľu som sa vošla zohriať do niektorého obchodu, peniaze som nemala, takže kupovať nebolo za čo a krátko pred odchodom autobusu som si vybrala kufor z úschovne a taxíkom som sa odviezla na miesto, odkiaľ mi odchádzal autobus do Bratislavy. Bolo to myslím v januári 1986, bola poriadne treskúca zima a na ten deň si s nadšením vôbec nespomínam.

Potom som takto Viedňou tranzitovala ešte pri dvoch cestách do Nemecka a z Nemecka. Raz vlakom a raz lietadlom. Vtedy som mala skôr problém, aby som stíhala ďalšie spoje, takže som sa okrem stanice či letiskovej haly nikde inde nedostala. 

Po otvorení hraníc som na môj prvý súkromný výlet do Viedne bola pozvaná jedným mojím obchodným partnerom z Nemecka, ktorý mal vo Viedni firemnú pobočku. V jedno nedeľné májové ráno som sa autobusom doviezla do Viedne, kde som sa mala okolo obeda stretnúť so spomínaným Nemcom a jeho priateľkou. Od príchodu autobusu mi do stretnutia zostali nejaké dve hodiny času, tak som vytiahla z kabelky mapu Viedne a peši som sa vybrala k miestu, kde sme mali dohodnuté stretnutie. Okrem prehliadky Štefanského dómu som stihla pozrieť aj blízke okolie. S touto prvou naozajstnou návštevou Viedne sa mi spája spomienka na to, že som tam stretla nášho operného speváka Petra Dvorského. Vychádzala som práve po schodoch z podchodu pri Štátnej opere a jeho som videla vchádzať dnu.

Od dvanástej som už mala po Viedni sprievodcov a títo sa mi snažili ukázať z mesta čo najviac, nevynechajúc aj dve múzeá. Deň sme zakončili krátkym posedením a občerstvením v malej vinárničke v Grinzingu. Veľká škoda, že som vtedy nemala so sebou fotoaparát. Dnes to nechápem, ako som sa na takú cestu mohla vybrať bez neho.

Fotoaparát sme si vzali so sebou asi o rok, kedy som pre mojich, vtedy ešte malých synov, vymyslela výlet do Viedne rýchloloďou. Táto nás priviezla do viedenského dunajského prístavu, ktorý bol iba kúsok od známeho Mexikoplatzu. Toto miesto bolo v tom čase pre Slovákov známejšie ako hociktorá historická pamiatka Viedne. Tam chodili Slováci po otvorení hraníc nakupovať. No my sme nešli do Viedne kvôli nákupom, ale za pamiatkami.  V cene cestovného lístka sme mali aj autobusovú prehliadku mesta. Vďaka nej a potom aj individuálnej prechádzke sme videli toho z Viedne dosť. No najväčším zážitkom pre mojich synov bol vtedy aj tak Prater. Zopár fotografií som vtedy urobila, naskenovala som ich, ale ich kvalita je dnes už veľmi zlá.

Potom trvalo ďalších niekoľko rokov, kým som sa na výlet do Viedne vybrala znovu. O tom sa dozviete až v ďalšom pokračovaní.