Výlet na Moravu III.

Mojou ďalšou zastávkou na ceste po južnej Morave bolo mestečko Podivín. Že má Podivín štatút mesta, to som sa dozvedela až z internetu, keď som si pripravovala tento článok. Na mňa pôsobil ako dedina. Asi preto, že som z neho veľa nevidela. Vlastne som si tam prišla iba vyfotiť sochu Nepomuckého.

Výlet na Moravu II.

Ako som v predošlom príspevku sľúbila, tak teraz konám. Pokračujem v rozprávaní o mojom nedávnom výlete na Moravu. Z Břeclavi Poštornej som sa autobusom odviezla do Lednice. 

Bolo pol hodiny po dvanástej, keď autobus dorazil na lednické Zámecké námestie. Po vystúpení z autobusu som sa vybrala ako prvé vyfotiť sochu Nepomuckého. Stojí len kúsok od námestia s radnicou, kde je aj zastávka autobusov.  Viac fotografií lednickej sochy Nepomuckého nájdete TU.

Výlet na Moravu I.

Presne pred týždňom som nasadla ráno do vlaku na trati Bratislava - Praha, z ktorého som vystúpila v prvej stanici, čiže v moravskom meste Břeclav. Toto mesto na južnej Morave som dovtedy poznala len ako železničnú stanicu, cez ktorú prechádza vlak do Brna alebo do Prahy.

Stanica, kde som vystúpila, je momentálne celá v rekonštrukcii. Najprv som si ju poriadne zo všetkých strán prešla, aby som pri ceste späť vedela, kam mám ísť. Až potom som sa vybrala do mesta. Prvé, čo ma zaujalo, bol tento parkovací dom pre bicykle. Videla som ho predtým v televízii, ale nepamätala som si mesto, v ktorom sa nachádza.

Do Hodonína som cestovala kvôli soche Nepomuckého

Celé toto horúce leto som sa nevedela dočkať, kedy konečne klesnú teploty, aby som sa mohla vybrať na cesty a splniť aspoň niečo z toho, čo som si cez zimu naplánovala. Už dávno som mala namierené do slovenského mesta Holíč, kde som doteraz nikdy nebola. A keďže som už bola tak blízko hraníc s Českom, z  Holíča som si odskočila aj do pár kilometrov vzdialeného Hodonína.

Na blízkej Morave mám poznačených viac miest, kam by som chcela ísť hľadať a fotiť sochy Jana Nepomuckého.  V ten deň, kedy som sa vybrala do Holíča, bolo horúco aj napriek tomu, že už bola skoro polovica septembra. V meste som toho prešla veľa peši a bola som nielen z chôdze, ale aj z tej horúčavy dosť unavená. Nebyť toho, možno by som si okrem Hodonína vybrala ešte aj ďalšie miesto so sochou Nepomuckého, no na ďalšie miesta si to budem musieť naplánovať inokedy.

V Hodoníne som z autobusu vystúpila asi o štvrť na dve na zastávke označenej ako Anenská.(v našom cestovnom poriadku je písaná s dvomi n - Annenská).  Mohla som aj na konečnej, čo bola autobusová stanica, ale dobré žienky mi poradili, že mám vystúpiť skôr. (Ozaj, k tým dvom paniam v strednom veku: Mala som možnosť počúvať ich chvíľu na autobusovej zastávke v Holíči, nedokázala som z ich reči posúdiť, akým jazykom rozprávajú. Či je to holíčsky dialekt, alebo nejaký moravský. Blížilo sa to viac k češtine ako k slovenčine.)

Od vystúpenia z autobusu som urobila len pár desiatok krokov a ocitla som sa na mieste, odkiaľ bol krásny pohľad na hodonínsku radnicu. Je to veľmi pekná budova. Radnica je postavená v štýle norimberskej secesie a patrí k významným  budovám mesta. Je v nej sídlo mestského úradu. Ten, kto sa v jej blízkosti pohybuje v čase o 12.00, 15.00 a 18.00, môže si vypočuť zvonkohru. Ja som sa tam vyskytovala mimo tieto časy, takže som zvonkohru nepočula.

Sochy sv. Jana Nepomuckého v Prahe

Keď som si pripravovala marcovú cestu do Prahy, vedela som len približne, ktoré pamätihodnosti si chceme so sestrou pozrieť. Presný plán na jednotlivé dni sme nemali. Všetko záviselo od momentálnych okolností a hlavne od počasia.

Okrem iného som si chcela v Prahe nafotiť aj  nejaké sochy sv. Jana Nepomuckého do mojej zbierky jeho sôch. Niektoré som si vyhľadala dopredu doma, no väčšinu z nich som objavila náhodou. Až po návrate domov som zistila, že mnohé, okolo ktorých sme prechádzali, som úplne prehliadla.

Tu sú teda tie, ktoré som si vyfotila. 

Prvou bola tá pražská najznámejšia. Na Karlovom moste. Táto je  nábožensky najvýznamnejšou z rady sôch svätých na Karlovom moste.

Trdlo, Rusi a ruština

Aj tieto tri slová by som mohla použiť na to, ak by som na základe krátkeho pobytu chcela charakterizovať dnešnú Prahu. To, koľko ruských turistov, ale nielen turistov, pravdepodobne tam žijúcich občanov a ich ruštiny v Prahe stretnem, som nečakala. Vedela som o tom, že Karlovy Vary skúpili ruskí boháči, no že ich je toľko aj v Prahe, to ma celkom prekvapilo.

Je celkom bežné, že niekde v Prahe stojí Puškinov pamätník (možno mal za svojho života nejaký vzťah k Prahe), ale že sa vyskytnem na miestach, kde sa nám ľudia prihovárajú po rusky, dokonca aj tam, kde by som to nebola vôbec čakala, to sa mi už zdalo príliš. V to dopoludnie, keď som išla hľadať hotel International, zablúdila som najprv na námestie, na ktorom bola v malom parčíku socha Puškina. Námestie nesie jeho meno. To nepovažujem za nič nenormálne, ale to, že ešte aj v tých končinách ma zastavila na ulici pani s otázkou, či nehovorím rusky alebo ukrajinsky, to už bolo aj na mňa veľa. Hm, asi vyzerám ako občianka jednej z týchto dvoch krajín. Alebo len stačilo to, že som išla po chodníku s nosom vnoreným do mapy? Nádejná obeť? Odvetila som, že nehovorím. Po predošlom dni som už bola totiž na ruštinu alergická. To, ako sa správajú, je až obťažujúce.

Vojanovy sady

Druhý deň nášho pobytu sme dobrú polhodinu pobudli aj v najstaršom pražskom parku, vo Vojanových sadoch. Táto záhrada je dnes nazývaná sadom preto, že tu už v dobe stredoveku bola ovocná záhrada. Vtedy bola majetkom biskupského dvorca na Malej Strane.

Lákadlom tohto parku je množstvo pávov, ktoré sa prechádzajú po záhrade, sedia na stromoch, na lavičkách, či na oknách priľahlých budov. Netreba k tomu veľa slov, radšej si pozrite fotografie.

Hneď pri vstupe do parku som si všimla tento kvitnúci ker. Ak sa nemýlim, je to kalina voňavá.

V spleti pražských pasáží

Kým sestra sedela na lavičke na Václaváku, ja som vošla do Vodičkovej ulice, aby som si zaspomínala.  Tam sídlila a aj stále sídli firma, v ktorej som v roku 1977 strávila dva júnové týždne. Odvtedy som sa v Prahe na tej ulici viac neocitla. Zámerne som aj túto časť Prahy vynechala v mojom príspevku z prvého dňa v tomto meste. Chcela som jej venovať viac pozornosti.

Z hotela až na Vyšehrad

a potom ešte ďalej do Nuslí.  Zase všetko peši.

O pol jednej sme dúfajúc, že už pršať prestalo, vyšli z hotela. Dáždniky sme nechali na izbe. Bohužiaľ, predsa len ešte stále popŕchalo. Povedali sme si, že nie sme z cukru a pár kvapiek nás neroztopí. Horšie však bolo, že bolo veľmi chladno a fúkal vietor. Tak, že sme mali chvíľami problém rozprestrieť mapu.

Prvá fotozastávka po vyjdení z hotela bola len niekoľko desiatok metrov od neho. Už deň predtým, keď sme hľadali hotel, som si v jednej z uličiek všimla, že v nej sídli inštitúcia, na ktorú som si pamätala z čias služobnej cesty. Ale v centre mesta, nie tak ďaleko od neho. Tak sme si to v to popoludnie namierili práve k tej ulici, aby som urobila aspoň fotografiu, keďže na žiadne predstavenie sme ísť neplánovali. Na Dejvickej ulici sídli na prízemí jedného z domov toto veľmi známe divadlo.

Druhý deň v Prahe alebo

"Na náměstí už chybí konečná tramvají..."

Pršať začalo už v noci. Ani časté ranné vykúkanie von oknom neprinášalo nič pozitívne. Pršalo naďalej. I napriek tomu som sa rozhodla, že von pôjdem. Sestra zostala na hotelovej izbe a ja, vyzbrojená dáždnikom a mapou som vyšla von z hotela.

Moja neschopnosť čítať poriadne mapy sa prejavila aj v toto stredajšie dopoludnie. Za cieľ mojej cesty som si vybrala hotel, v ktorom som bola ubytovaná pred tými štyridsiatimi rokmi (spomenula som to už v predošlom príspevku o Prahe), keď som bola dva týždne na služobke v Prahe. Chcela som si pozrieť jeho okolie, či by som to tam ešte spoznala. Najprv som sa vybrala trošku iným smerom, ale nakoniec som štvrť, ktorá ani nebola veľmi ďaleko od hotela, kde sme bývali, našla. Už z diaľky som videla vežu hotela.

V stovežatej Prahe

prvý raz s fotoaparátom. Nechce sa mi to ani veriť, ale ja som doteraz nemala ani jednu fotku Prahy. Aj keď som tam posledné dve desaťročia nechodila, predtým som v nej bola viackrát. Dokonca som raz dva týždne pobudla v Prahe služobne. Vo firme na Vodičkovej ulici som trávila pracovnú dobu a po práci som mala čas a možnosť spoznávať mesto. Keďže som vtedy fotoaparát ešte nevlastnila, fotky z toho pobytu nemám. No aj napriek tomu si dosť z tej služobnej cesty pamätám. A to sa vám môžem priznať, že je to už pekná kôpka rokov. Ten jún bol v roku, ktorý tiež končil sedmičkou, dokonca dvomi. 😲

Prvý raz som do Prahy cestovala ako študentka strednej školy. Boli sme na jednodňovom výlete vlakom. Z toho obdobia mi zostali len také maličké záblesky. Asi sme tam boli na nejakej výstave, lebo to, že sme boli vo vtedajšom PKO Julia Fučíka, na to si spomínam. A matne sa mi zdá, že téma tej výstavy bol - akože v tom období ináč - Sovietsky zväz. Aj z cesty vlakom domov si pamätám,  ako si niektorí moji spolužiaci urobili lôžko z políc, kam sa odkladá batožina. Vtedy vyzerali vlaky úplne ináč, ako tie dnešné. Mnohí (tí starší) si určite pamätajú.

Dosť už bolo tých starých spomienok. Teraz sa budem venovať tej najčerstvejšej  ceste do Prahy. Na poslednej ceste v Prahe som bola minulý týždeň a na cestovanie padla voľba na autobus. Aj preto sa   naša pražská cesta začala na Florenci. Konkrétne na autobusovej stanici tejto časti mesta.