Popoludnie v Badene

Približne pol hodiny jazdy autobusom nám z LAXENBURGU trvala cesta do cieľa popoludňajšieho programu. Bolo to mestečko Baden a jeho park ruží. Najprv sme si však urobili malú prehliadku mesta. 

Toto bola už moja tretia návšteva tohto mesta. Kto má záujem vidieť predošlé príspevky, môže kliknúť SEM. Do dnešného príspevku sa budem snažiť dať fotografie takých miest, ktoré som v predošlých článkoch neukázala.

Pred objektom rímskych kúpeľov pribudli od mojej poslednej návštevy dve sochy. Neviem, či tam pribudli natrvalo, alebo boli iba súčasťou nejakej letnej kultúrnej akcie, aké zvyknú byť napríklad aj u nás v Bratislave. Pri mojich predošlých návštevách som si ich nevšimla. 

Od rímskych kúpeľov sme si to namierili ku kúpeľnému parku, kde je kasíno. Toto miesto je mojim pravidelným čitateľom už dobre známe  z fotografií tohto článku. Kto je tu nový, nech si klikne na odkaz v predošlej vete.

Z parku viedli naše kroky do centra mesta. Prechádzali sme okolo kostola sv. Štefana a tí, ktorí boli v Badene prvý raz, si ho pozreli aj z vnútra. Ja som zostala vonku a fotila som si jeho okolie. O kostole som písala TU.

Odtiaľ bolo do centra už len kúsok. Hlavnému námestiu dominuje takmer dvadsaťmetrové súsošie svätej Trojice, okolo neho vyviera z dlažby námestia fontána. Pre mňa to už bolo tiež známe miesto. Netrpezlivo som čakala, ktorou ulicou nás sprievodkyňa povedie k parku s výstavou ruží. Natešená som bola, keď sme zamierili do tej, kde mala stáť aj socha Nepomuckého. No po pár metroch skupina na čele so sprievodkyňou odbočila do uličky vpravo. Ja som zrýchlila tempo až som skoro bežala a pokračovala som ďalej tou ulicou, aby som sochu našla. Podarilo sa mi to. Horúčkovito som urobila zopár záberov a zase som sa skoro bežiac ponáhľala za skupinou, ktorá už mala predo mnou poriadny náskok. 

V Badene je množstvo nádherných domov a víl.

Tu je hľadaná socha sv. Jana Nepomuckého.

Kto by mal niekedy záujem navštíviť mesto Baden, ako dopravný prostriedok môže použiť električku z Viedne, ktorá má nástupnú stanicu pri Opere. Prostredníctvom Badner Bahn, tak sa táto trať volá,  sa denne prepraví až 30 tisíc pasažierov z Badenu a predmestí Viedne do centra mesta. 

Cestou z centra mesta som našla ešte jednu sochu Jana Nepomuckého.

Rozárium v Doblhoffparku bolo tým najdôležitejším miestom, na ktoré sa väčšina účastníkov zájazdu tešila najviac a tu je už vidieť, že naše kroky sa blížili k tomuto miestu.

V deň, kedy sme tam boli, bolo oficiálne zahájenie výstavy ruží naplánované až na večer, kedy sme už boli na ceste domov, možno aj doma. No ľudí tam už bolo dostatočne veľa. Preto sa mi aj ťažko vyberali zábery tak, aby som nemala cudzích ľudí na fotkách. No to bolo nemožné. 

Na pódiu sa pripravovali rôzni umelci, ktorí si dolaďovali svoje vystúpenia pred večerným zahajovacím predstavením. V ten deň bola príšerná horúčava a všetky lavičky, ktoré boli  len trošku v tieni, boli obsadené. Vybrala som sa teda ďalej po tomto veľkom parku a aj ja som si nakoniec našla v odľahlom kúte jednu lavičku v tieni, kde som si chvíľu oddýchla. Cestou som pofotila množstvo krásnych kvetov, ale keby som sem chcela dať len desatinu tých fotiek, bolo by ich tu neúrekom.

S pribúdajúcimi hodinami sa počasie začalo meniť. Obloha sa zatiahla tmavými mrakmi a sem-tam spadla nejaká tá kvapka dažďa. No stále to nebol dážď, pred ktorým by bolo treba niekde utekať a schovávať sa. Urobila som si ešte posledné fotografie, okrem toho som sa zamiešala do práce aj svadobnému fotografovi 🌝.

Obloha bola stále tmavšia, rozhodla som sa preto, že idem ešte raz do mesta. No už cestou tam ma zachytili prvé kvapky takého naozajstného dažďa. Keď začalo poriadne liať, dobehla som práve na miesto, kde sme mali zraz k odchodu autobusu. Lenže dovtedy bolo ešte veľa času, skoro dve hodiny. Jedna káva zo stánku na Zelenom trhu to veľmi neoddialila. Postupne sa pod prístreškom trhu začali zhromažďovať aj ostatní účastníci zájazdu a nielen tí, ktorí sme prišli z Bratislavy. Okrem slovenčiny bolo počuť aj maďarčinu. Im prišiel autobus o niečo skôr, ako nám.

Unavení a niektorí aj zmoknutí sme nasadli do autobusu a tešili sa na spiatočnú cestu domov. Aké bolo naše nemilé prekvapenie, keď sme sa po prejdení Viedne dostali do niekoľkokilometrovej "Stau". Posúvali sme sa slimačím tempom. No niekde na úrovni letiska sme konečne obišli miesto, ktoré upratovali zamestnanci rakúskych diaľnic po nejakej havárii. Cesta domov už ďalej prebehla bez problémov.

***

Nezvyknem to robiť, ale tentokrát som sa zamyslela nad celým prežitým dňom a nad tým, či som aj v budúcnosti ochotná zúčastňovať sa takýchto organizovaných zájazdov. Veľmi mi to nevyhovuje. Ak by som napríklad ešte niekedy v budúcnosti išla do Laxenburgu, určite by som vynechala prehliadku hradu Franzesburg a radšej by som sa išla pozrieť na výhľad z jednej z veží hradu a viac času by som venovala parku. Určite by som si nekupovala odvoz od brány k jazierku vláčikom. Že ma obšťastňoval vodič vláčika dymom z cigariet, som už písala. Vyhnúť sa tomu nedalo.  Pôvodne som vláčik ani kupovať nechcela, ale keď som bola osobne v cestovke, pani majiteľka a potom aj sprievodkyňa v tej istej osobe ma presvedčila, že si ho mám kúpiť, lebo ináč sa tam vraj dostať nedá a že vláčik, kompa a prehliadka hradu sú v jednej cene. Ale čoby sa nedalo a vôbec to nebola pravda.

No a keď som už spomenula sprievodkyňu, musím napísať, že dotyčná pani by mala v prvom rade absolvovať nejaké rétorické cvičenia. Jej každé druhé slovo bolo VLASTNE. Neznášam, keď niekto používa takéto "slovné barličky". Vo chvíli, keď si to uvedomím, sústredím sa už len na to slovo a som z toho na nervy. V autobuse sa od toho VLASTNE nedalo utiecť, ale vonku, kdekoľvek začala rozprávať, musela som sa dostatočne vzdialiť, aby som ju nepočula. 

Určite by som si vedela ináč rozložiť čas nielen v Laxenburgu, ale aj v Badene. No k tomu môžem povedať len toľko, že sa nedá vyhovieť každému a človek, ktorý si podobný zájazd kúpi, sa s tým musí zmieriť. Po absolvovaní prehliadky hradu Franzesburg mi bolo jasné, že takéto prehliadky som si odbila na niekoľko rokov dopredu, ak už nie aj do smrti 😜. Moje uši sa aj od ostatných výletníkov dopočuli, že som taká nebola sama. Prehliadka zámku bola pre mňa dlhá a totálne nezáživná. Najviac ma mrzí, že od sochy Nepomuckého som tam bola tak blízko a nakoniec ju nemám .