S termínom môjho posledného výletu do Viedne som to akosi nedomyslela. Je síce pravda, že som tam chcela ísť už skôr, dokonca týždeň pred zrealizovanou cestou som už mala kúpené aj lístky, no nakoniec som ich stornovala a zostala som doma. Až keď som prišla do mesta, tak som si uvedomila, že som to nemala urobiť. Mesto by som bola videla v pôvodnom stave a možno že ešte aj niektoré fontány boli v tom čase funkčné. Jedenásteho novembra už boli na mnohých miestach len staveniská, kde pribúdali drevené stánky vianočných trhov.
Predtým, než som si znovu kúpila lístky na autobus Regiojetu, sledovala som predpoveď počasia. Sobota vo Viedni mala byť slnečná pri maximálnej teplote desať stupňov.Večer pred cestou som si urobila plán, čo všetko si vo Viedni pozriem. No moja celovečerná práca mi bola úplne nanič. Všetko bolo úplne ináč, akom som si naplánovala. Ale u mňa je to dosť bežné.
Ráno ma budík zobudil o 5,45. Mala som viac ako hodinu na to, aby som vybavila všetky ranné povinnosti a vyrazila z domu. Prvé, na čo som už cestou v autobuse do Viedne prišla, bolo, že ak sa ešte niekedy v budúcnosti vyberiem do Viedne autobusom, ako nástupnú stanicu použijem tú v Petržalke. Ušetrím si tým ráno dosť času a budík si budem môcť nastaviť aj o polhodinu neskorší čas.
Ráno bolo tak krásne, že mi bolo aj ľúto, že sedím v autobuse a že ho neprežívam niekde vonku v prírode. No potom som si uvedomila, že asi ťažko by som sa vybrala tak skoro v sobotu ráno do prírody. Na poliach zaliatymi rannými slnečnými lúčmi bolo vidieť srnky, zajace, bažanty. No čím viac sme sa blížili k Viedni, tým viac sa modrá obloha ukrývala za mrakmi. Nechápala som, keď sme už vo Viedni zastavili neďaleko konečnej stanice a čakali sme tam. Minútu, dve, aj viac. Najprv som si myslela, že stojíme na semaforoch, no autá popri nás už viackrát prešli a my sme tam naďalej stáli. Po niekoľkých minútach sa autobus konečne pohol a len po pár metroch znovu zastavil. To už bola konečná, kde sme vystúpili. Pravdepodobne prišiel o nejaké minúty skôr a tie si potom odstál pred neďalekou križovatkou.
Vystúpila som na mieste, kde som ešte nikdy predtým nebola. Busterminal Stadioncenter, tak sa to volá. Prvá moja cesta viedla do útrob nákupného centra, pred ktorým sme vystúpili. Tam som navštívila toalety a vyšla som znovu von. Keďže sme boli len kúsok od Dunaja, nechcela som prepásť tú príležitosť, aby som sa nešla k rieke pozrieť.
Na druhú stranu k rieke sa nedalo len tak jednoducho prejsť, pretože súbežne s riekou vedie nejaká železničná trať. Po prejdení asi 750 metrov od autobusového terminálu som sa konečne dostala k rieke. Práve tam, kde stojí hotel Hilton. Aj budova oproti hotelu mi pripomenula veľkú zaoceánsku loď, teda bolo jasné, že som blízko rieky.
 | ||||||||||||
| Donaustadtbrücke je zavesený most na Dunaji, ktorý spája viedenské mestské okresy Leopoldstadt a Donaustadt. |
Chvíľu som sa poprechádzala po nábreží, pokochala som sa pohľadmi na rieku a jej oprotiľahlý breh s časťou mesta Donaustadt a potom som sa vrátila späť smerom k nákupnému centru, pretože kúsok od neho bola stanica metra.
Na stanici metra U-Bahn Station Stadion som nefotila, pretože som tam mala na starosti dôležitejšiu vec ako fotenie a to bolo zakúpenie cestovného lístka v automate. Keďže doma cestujem s ročnou električenkou, neovládam ani v Bratislave všetky tie novinky pri cestovaní mestskou hromadnou dopravou a tento spôsob nákupu cestovných lístkov je pre mňa novinkou. Chvíľu mi to trvalo, kým som si lístok v automate vybrala a platobnou kartou aj zaplatila. Po nastúpení do vlaku metra som sa odviezla do centra mesta.
Kde a prečo som vystúpila z metra skôr, ako som plánovala, sa dozviete v nasledujúcom príspevku.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára