Sochy sv. Jana Nepomuckého v Prahe

Keď som si pripravovala marcovú cestu do Prahy, vedela som len približne, ktoré pamätihodnosti si chceme so sestrou pozrieť. Presný plán na jednotlivé dni sme nemali. Všetko záviselo od momentálnych okolností a hlavne od počasia.

Okrem iného som si chcela v Prahe nafotiť aj  nejaké sochy sv. Jana Nepomuckého do mojej zbierky jeho sôch. Niektoré som si vyhľadala dopredu doma, no väčšinu z nich som objavila náhodou. Až po návrate domov som zistila, že mnohé, okolo ktorých sme prechádzali, som úplne prehliadla.

Tu sú teda tie, ktoré som si vyfotila. 

Prvou bola tá pražská najznámejšia. Na Karlovom moste. Táto je  nábožensky najvýznamnejšou z rady sôch svätých na Karlovom moste.

Trdlo, Rusi a ruština

Aj tieto tri slová by som mohla použiť na to, ak by som na základe krátkeho pobytu chcela charakterizovať dnešnú Prahu. To, koľko ruských turistov, ale nielen turistov, pravdepodobne tam žijúcich občanov a ich ruštiny v Prahe stretnem, som nečakala. Vedela som o tom, že Karlovy Vary skúpili ruskí boháči, no že ich je toľko aj v Prahe, to ma celkom prekvapilo.

Je celkom bežné, že niekde v Prahe stojí Puškinov pamätník (možno mal za svojho života nejaký vzťah k Prahe), ale že sa vyskytnem na miestach, kde sa nám ľudia prihovárajú po rusky, dokonca aj tam, kde by som to nebola vôbec čakala, to sa mi už zdalo príliš. V to dopoludnie, keď som išla hľadať hotel International, zablúdila som najprv na námestie, na ktorom bola v malom parčíku socha Puškina. Námestie nesie jeho meno. To nepovažujem za nič nenormálne, ale to, že ešte aj v tých končinách ma zastavila na ulici pani s otázkou, či nehovorím rusky alebo ukrajinsky, to už bolo aj na mňa veľa. Hm, asi vyzerám ako občianka jednej z týchto dvoch krajín. Alebo len stačilo to, že som išla po chodníku s nosom vnoreným do mapy? Nádejná obeť? Odvetila som, že nehovorím. Po predošlom dni som už bola totiž na ruštinu alergická. To, ako sa správajú, je až obťažujúce.

Vojanovy sady

Druhý deň nášho pobytu sme dobrú polhodinu pobudli aj v najstaršom pražskom parku, vo Vojanových sadoch. Táto záhrada je dnes nazývaná sadom preto, že tu už v dobe stredoveku bola ovocná záhrada. Vtedy bola majetkom biskupského dvorca na Malej Strane.

Lákadlom tohto parku je množstvo pávov, ktoré sa prechádzajú po záhrade, sedia na stromoch, na lavičkách, či na oknách priľahlých budov. Netreba k tomu veľa slov, radšej si pozrite fotografie.

Hneď pri vstupe do parku som si všimla tento kvitnúci ker. Ak sa nemýlim, je to kalina voňavá.

V spleti pražských pasáží

Kým sestra sedela na lavičke na Václaváku, ja som vošla do Vodičkovej ulice, aby som si zaspomínala.  Tam sídlila a aj stále sídli firma, v ktorej som v roku 1977 strávila dva júnové týždne. Odvtedy som sa v Prahe na tej ulici viac neocitla. Zámerne som aj túto časť Prahy vynechala v mojom príspevku z prvého dňa v tomto meste. Chcela som jej venovať viac pozornosti.

Z hotela až na Vyšehrad

a potom ešte ďalej do Nuslí.  Zase všetko peši.

O pol jednej sme dúfajúc, že už pršať prestalo, vyšli z hotela. Dáždniky sme nechali na izbe. Bohužiaľ, predsa len ešte stále popŕchalo. Povedali sme si, že nie sme z cukru a pár kvapiek nás neroztopí. Horšie však bolo, že bolo veľmi chladno a fúkal vietor. Tak, že sme mali chvíľami problém rozprestrieť mapu.

Prvá fotozastávka po vyjdení z hotela bola len niekoľko desiatok metrov od neho. Už deň predtým, keď sme hľadali hotel, som si v jednej z uličiek všimla, že v nej sídli inštitúcia, na ktorú som si pamätala z čias služobnej cesty. Ale v centre mesta, nie tak ďaleko od neho. Tak sme si to v to popoludnie namierili práve k tej ulici, aby som urobila aspoň fotografiu, keďže na žiadne predstavenie sme ísť neplánovali. Na Dejvickej ulici sídli na prízemí jedného z domov toto veľmi známe divadlo.

Druhý deň v Prahe alebo

"Na náměstí už chybí konečná tramvají..."

Pršať začalo už v noci. Ani časté ranné vykúkanie von oknom neprinášalo nič pozitívne. Pršalo naďalej. I napriek tomu som sa rozhodla, že von pôjdem. Sestra zostala na hotelovej izbe a ja, vyzbrojená dáždnikom a mapou som vyšla von z hotela.

Moja neschopnosť čítať poriadne mapy sa prejavila aj v toto stredajšie dopoludnie. Za cieľ mojej cesty som si vybrala hotel, v ktorom som bola ubytovaná pred tými štyridsiatimi rokmi (spomenula som to už v predošlom príspevku o Prahe), keď som bola dva týždne na služobke v Prahe. Chcela som si pozrieť jeho okolie, či by som to tam ešte spoznala. Najprv som sa vybrala trošku iným smerom, ale nakoniec som štvrť, ktorá ani nebola veľmi ďaleko od hotela, kde sme bývali, našla. Už z diaľky som videla vežu hotela.

V stovežatej Prahe

prvý raz s fotoaparátom. Nechce sa mi to ani veriť, ale ja som doteraz nemala ani jednu fotku Prahy. Aj keď som tam posledné dve desaťročia nechodila, predtým som v nej bola viackrát. Dokonca som raz dva týždne pobudla v Prahe služobne. Vo firme na Vodičkovej ulici som trávila pracovnú dobu a po práci som mala čas a možnosť spoznávať mesto. Keďže som vtedy fotoaparát ešte nevlastnila, fotky z toho pobytu nemám. No aj napriek tomu si dosť z tej služobnej cesty pamätám. A to sa vám môžem priznať, že je to už pekná kôpka rokov. Ten jún bol v roku, ktorý tiež končil sedmičkou, dokonca dvomi. 😲

Prvý raz som do Prahy cestovala ako študentka strednej školy. Boli sme na jednodňovom výlete vlakom. Z toho obdobia mi zostali len také maličké záblesky. Asi sme tam boli na nejakej výstave, lebo to, že sme boli vo vtedajšom PKO Julia Fučíka, na to si spomínam. A matne sa mi zdá, že téma tej výstavy bol - akože v tom období ináč - Sovietsky zväz. Aj z cesty vlakom domov si pamätám,  ako si niektorí moji spolužiaci urobili lôžko z políc, kam sa odkladá batožina. Vtedy vyzerali vlaky úplne ináč, ako tie dnešné. Mnohí (tí starší) si určite pamätajú.

Dosť už bolo tých starých spomienok. Teraz sa budem venovať tej najčerstvejšej  ceste do Prahy. Na poslednej ceste v Prahe som bola minulý týždeň a na cestovanie padla voľba na autobus. Aj preto sa   naša pražská cesta začala na Florenci. Konkrétne na autobusovej stanici tejto časti mesta.