Na skok v Ostrihome

Ostrihom bolo prvým hlavným mestom Uhorska, hovoria mu aj maďarský Rím. Je rodným mestom prvého svätého kráľa Štefana.

V Ostrihome som bola viackrát. Teraz naposledy to bolo ozaj len na chvíľku. Mala som vytipované tri miesta, ktoré som chcela nájsť, lebo tam mali byť sochy Nepomuckého. Tie som našla a okrem toho som sa prešla v tom horúcom dni aj ostrihomským námestím. 

Moje prvé kroky však najprv viedli krásnou alejou mohutných platanov, koruny ktorých sa nakláňali ponad breh Malého Dunaja (Kiss Duna). Kráčala som až po najnovší ostrihomský Most sv. Alžbety, kde som mala poznačenú prvú sochu. V tom horúcom dni bola chôdza v tieni korún stromov  balzamom na dušu. Takto to vyzerá na ostrihomskej malodunajskej promenáde.

 

Klikni na fotku

 Toto je prvá socha toho dňa.

Cestou k druhej soche som sa sčasti vrátila zase po promenáde a keď som po pravej strane  uvidela Kostol sv. Pavla a Petra, namierila som si to k nemu. Pri ňom som fotila druhú sochu Nepomuckého.

 

Od neho bolo treba prejsť už len pár krokov a ocitla som sa  v centre Ostrihomu.

Ovzdušie horúceho letného dňa spríjemňovali v meste viaceré fontány.

Jednou z nich je aj Isterova studňa.

Po tejto fotke som sa presunula na iný koniec mesta, kde som vyfotila tretiu sochu toho dňa. Cestou som si z auta vyfotila ešte Ostrihomskú baziliku.

 Po krátkej návšteve mesta sme sa po Moste Márie Valérie presunuli naspäť na Slovensko.

Do Ostrihomu spred niekoľkých rokov sa môžeš pozrieť aj 

TU.

Mosonmagyaróvár

Dávno som na tomto blogu nič nové nepridala. Mohla som aspoň dokončiť niektoré z množstva  konceptov, ktoré tu mám, ale akosi som príliš zlenivela. Vidieť to nielen tu, ale aj na cyklistickom blogu. Kam pravidelne prispievam, to je iba blog venovaný sochám Nepomuckého. 

Tento príspevok budem písať o návšteve maďarského kúpeľného mestečka, kde som bola na bicykli pred necelými tromi týždňami. Kým zosmolím nejaký článok na cyklistický blog, dám aspoň sem zopár fotografií a k nim týchto pár úvodných slov.

Mosonmagyaróvár je mesto v severozápadnom Maďarsku v Rábsko-mošonsko-šopronskej župe. Súčasné mesto vzniklo spojením miest Magyarovár a Moson v roku 1939.  Keďže je nový názov mesta príliš dlhý, nielen ja, ale aj ľudia, ktorých poznám, si ho skracujú na Mošoň. 

V Mošoni som bola raz, či dvakrát, ani si to presne nepamätám, keďže to bolo pred viac ako desiatimi rokmi. Vtedy som sa bola kúpať v termálnych kúpeľoch. Pri tejto mojej nedávnej návšteve mesta som ich nenašla, ale ani som ich nehľadala. Prišla som tam na bicykli od Rajky a dostala som sa do centra mesta, kde som mala dva objekty na fotenie. Ten, kto ma pozná, asi vie, o aké objekty išlo. Keď som už v mestečku bola, nezostasla som tam len kvůli dvom sochám, ale prešla som sa peši popri bicykli po viacerých uliciach centra. Vybrala som niekoľko fotografií, môžete sa aj vy prejsť po centre malého maďarského mestečka.

Tihany žije levanduľou a z levandule

Ako málo stačí k tomu, aby sa nejaké miesto stalo populárne a turistami navštevované. Príklad toho som videla pred pár dňami v maďarskom meste Tihany. Je to v podstate väčšia dedina a okrem kláštora tam veľa historických pamiatok nenájdete. No jeho obyvatelia dokázali z neho urobiť turistami obľúbené a veľmi navštevované miesto. Hlavne vďaka levanduli, ktorá sa tam pestuje.

Levanduľa s vôňou Stredomoria, odkiaľ pochádza, patrila vždy k najobľúbenejším aromatickým rastlinám. Podľa legendy vôňa tohto kvetu pochádza z raja. Už v staroveku ju Egypťania aj Feničania používali na výrobu parfumov a na mumifikáciu. Starí Gréci a Rimania poznali tiež jej blahodarný účinok a pridávali ju do kúpeľov. Odtiaľ pochádza jej názov z latinského lavare - umývať sa.

Sobota v Tihany

Je sobota ráno a budík mám nastavený na 5:10. Budím sa však už o pol piatej. Veľa som toho nenaspala, keďže som išla spať až po polnoci. Vstávam skôr preto, lebo idem na výlet do maďarského mestečka Tihany (čítaj Tyhaň). Mám kúpený poznávací zájazd, na ktorý som chcela ísť už minimálne tri roky.... Túto sobotu sa tak konečne stalo.

Cesta po maďarských cestách ubehla tentokrát celkom v pohode. Aj keď mapa Google hovorí, že túto vzdialenosť prejde auto za dve a pol hodiny, nám to autobusom trvalo o niečo dlhšie.  Na rovnomenný polostrov Tihany, ktorý na severovýchodnej strane vbieha do jazera a k levanduľovému poľu, ktoré sa nachádza na okraji mesta Tihany, sme dorazili o pol jedenástej. Vtedy nastalo moje prvé prekvapenie, presnejšie povedané sklamanie. Pole som si predstavovala úplne ináč. Nádherne v radoch zakvitnuté levandule, hýriace tmavofialovou farbou. Realita bola takáto:

Vianočný punč v Budapešti

Aj tento rok ponúkali mnohé cestovné kancelárie zájazdy na niektorý z vianočných trhov v okolitých krajinách. Veľmi som to nesledovala. Naposledy som bola na vianočných trhoch vlani v Budapešti. Na predvianočnú Budapešť som sa išla pozrieť prvý raz.

Odchod z Bratislavy bol určený na 7:10 hod. Keď mi prišli pár dní pred odchodom dispozície, týkajúce sa odchodu na tento zájazd, prekvapilo ma v nich miesto, kde nás mal v Bratislave autobus vyzdvihnúť. Bola priložená aj mapka miesta, ale z nej a ani z toho, ako som mala to miesto približne v pamäti, som si nedokázala predstaviť, kde to tam presne je. Preto som sa vybrala ešte deň predtým na tvár miesta, aby som hlavne vedela, akými spojmi sa tam v sobotu skoro ráno, v deň, kedy nejazdia všetky spoje, dostanem.

Ostrihom

Je tomu už dávno, keď bolo v mojom živote obdobie, kedy som každé leto chodievala do Štúrova. Zvykli sme tam s rodinou tráviť letné dni na miestnom termálnom kúpalisku. Z mesta, hlavne z dunajského nábrežia, ale aj zo spomínaného termálneho kúpaliska bol nádherný výhľad na majestátnu baziliku, najväčšiu dominantu maďarského mesta Ostrihom.

Ostrihom leží priamo na hranici so Slovenskom, na druhom brehu Dunaja, na úpätí Pilišského pohoria. V samotnom Ostrihome som bola iba dvakrát. Raz dávno, keď sme na cestu tam museli použiť kompu cez Dunaj a druhý raz to bolo pred necelými tromi rokmi,  kedy som už na cestu do tohto mesta použila zrekonštruovaný most cez rieku Dunaj. Bohužiaľ, cesta do Štúrova mi prišla náhle z hodiny na hodinu, preto som si nemala kedy naštudovať, aké sú najväčšie pozoruhodnosti tohto mesta.

Na juh Slovenska som cestovala s mojím mladším synom, ktorý išiel oberať marhule k starým rodičom. V Štúrove ma vyložil na okraji dlhého štúrovského námestia a ja som si po mnohých rokoch znovu prešla centrum tohto malého južného mestečka. Nebolo ešte ani pol dvanástej, už som fotila prvé zábery na stavbu stojacu na druhom brehu Dunaja. Ostrihomská Bazilika sv. Štefana sa týči na pahorku nad Dunajom. Pravdepodobne je druhou najväčšou bazilikou na svete, hneď po Vatikánskej bazilike.

Popoludnie v Budapešti

Moja posledná návšteva hlavného mesta Maďarska sa datuje do obdobia spred štyroch rokov. V jedno sobotné dopoludnie, blížilo sa už k obedu, som začula môjho staršieho syna, ako si dohováral po telefóne výlet do Budapešti. Na druhej strane bola jeho priateľka, ktorú som nepoznala, ale napriek tomu som mu navrhla, že by som s nimi veľmi rada išla. Na moje veľké prekvapenie s mojím návrhom súhlasil.

Kým sme vyzdvihli synovu priateľku na opačnom konci mesta a prišli sme na slovensko-maďarské hranice, bolo už dvanásť preč. Na hraniciach sme si ešte museli vystáť radu na diaľničnú známku a potom nám už nebránilo nič v tom, aby sme pokračovali v ceste do Budapešti. No, aby som bola presná, niečo nás tam nechcelo pustiť. Bola to navigácia, podľa ktorej sme sa na ceste orientovali. Keď sme už boli na kraji Budapešti, táto nás niekoľkokrát nasmerovala naspäť do Bratislavy. Po niekoľkých zbytočne najazdených kilometroch sme nakoniec toho blbca vypli a začali sme sa riadiť smerovými tabuľami. Keďže sme nemali mapu Budapešti, nevedeli sme presne, kde sa nachádza miesto, kam sme mali namierené. Po chvíli blúdenia sme nakoniec našli to, čo sme v Budapešti chceli navštíviť. Bolo to Tropicarium.

 

Tropicarium sa nachádza v budove veľkého nákupno-zábavného centra s rôznymi reštauráciami, bufetmi, obchodmi a turistickými atrakciami. Tu sme si najprv zamenili peniaze a po zakúpení vstupenky sme mohli vstúpiť do útrob tohto na zážitky bohatého zariadenia. Dá sa tu zažiť neopakovateľná atmosféra tropického pásma, na vlastné oči vidieť mnohé exotické zvieratá v ich prirodzenom prostredí a tiež zblízka pozorovať pestrofarebný podmorský svet. Tak ak chcete vidieť chameleóny, obrovské korytnačky, škorpióny, pavúky, hady, aligátory, exotické vtáky, žraloky a mnoho iných druhov zvierat, vyberte sa do budapeštianskeho Tropicaria.

Uchvacujúci pohľad je na 11 metrový pozoruhodný tunel a na obrovské 4 metre hlboké žraločie akvárium, v ktorom nad hlavami návštevníkov pláva niekoľko strašidelne vyzerajúcich žralokov a mnoho rôznych druhov farebných rybiek.

Sopron

Mesto blízko maďarsko-rakúskej hranice v blízkosti rakúskeho Neziderského jazera. To je Sopron. Ono sa stalo naším cieľom v sobotu pred dvomi týždňami, keď sme uvažovali v rakúskom Podersdorfe, čo ďalej. Či ísť domov alebo sa vybrať niekde, kde sme ešte neboli. Musím sa priznať,  ja som v Soproni už raz bola, ale bolo to tak dávno, že som si z mesta absolútne nič nepamätala. Bolo to ešte v časoch totality, kedy sa poriadali rôzne nákupné zájazdy do okolitých krajín. Na jednom takom som bola práve v Soproni. Takže pár minút pred pol piatou sme zaparkovali v jednej ulici blízko centra a vybrali sme sa na prehliadku mesta. Svetlo v ten deň nebolo veľmi priaznivé na fotografovanie a o tom čase ho už veľmi rýchlo ubúdalo.

O tomto meste sa hovorí, že je mostom medzi Rakúskom a Maďarskom. Počtom historických pamiatok sa zaraďuje na druhé miesto v Maďarsku, hneď za Budapešťou. Jeho bohatá historická minulosť siaha až do dôb rímskej ríše. Na mieste, kde sa nachádzal stred starovekého rímskeho mesta, leží dnes hlavné šopronské námestie. Keďže som sa počas mojej krátkej návštevy mesta nedostala do žiadneho múzea a nepodarilo sa mi zohnať ani žiadne materiály o meste, niektoré historické fakty som hľadala na internete. 

Tu  sme zaparkovali a vybrali sme sa ďalej do centra mesta.

Len kúsok od auta sme prišli na námestie, ktoré je hlavným nákupným miestom. Tvorí hranicu starého mesta. Vyníma sa na ňom Mariánsky stĺp. Tento bol postavený na mieste stredovekého kostola Panny Márie, ktorý bol zbúraný v r. 1632. Dôvodom zbúrania boli obavy, že sa môže dostať do rúk Turkov, ktorí by z jeho veže mohli strieľať do hradu.