Sobota v Tihany

Je sobota ráno a budík mám nastavený na 5:10. Budím sa však už o pol piatej. Veľa som toho nenaspala, keďže som išla spať až po polnoci. Vstávam skôr preto, lebo idem na výlet do maďarského mestečka Tihany (čítaj Tyhaň). Mám kúpený poznávací zájazd, na ktorý som chcela ísť už minimálne tri roky.... Túto sobotu sa tak konečne stalo.

Cesta po maďarských cestách ubehla tentokrát celkom v pohode. Aj keď mapa Google hovorí, že túto vzdialenosť prejde auto za dve a pol hodiny, nám to autobusom trvalo o niečo dlhšie.  Na rovnomenný polostrov Tihany, ktorý na severovýchodnej strane vbieha do jazera a k levanduľovému poľu, ktoré sa nachádza na okraji mesta Tihany, sme dorazili o pol jedenástej. Vtedy nastalo moje prvé prekvapenie, presnejšie povedané sklamanie. Pole som si predstavovala úplne ináč. Nádherne v radoch zakvitnuté levandule, hýriace tmavofialovou farbou. Realita bola takáto:

Žiadna fialová farba tu neprevládala. Prevládalo množstvo ľudí, ktorí prišli na samozber levandule v posledné dni tohoročného levanduľového festivalu. Uvedomila som si, aká som naivná, keď verím fotkám cestoviek. Veď mi mohlo napadnúť, že tam nebudem sama. Len v ten deň, kedy som prišla do Tihany ja, prišli tam ďalšie tisícky ľudí. Takže ten, kto nemá rád návaly ľudí, nech sa tam vyberie v pracovných dňoch a nie počas víkendov. Bohužiaľ, zájazdy cestoviek sú organizované práve na víkendové dni.

Keď sme tam prišli, autobus zastavil na okraji cesty a my sme rýchlo vystúpili. Horšie to bolo, keď sme už po fotení a niektorí aj po zbere levandule chceli znovu nastúpiť na dohodnutom mieste. Bolo nám jasné, že tam už autobus stáť nemôže. Autá a autobusy prichádzali nepretržite po ceste smerom k Tihany. Peši sme sa teda vybrali na necelé dva kilometre vzdialené parkovisko, kde na nás čakal autobus. Cestou k autobusu som si fotila okolitú krajinu.

 A tu sme už uvideli náš autobus.

Potom sme sa vybrali objavovať samotné mestečko.  Predierali sme sa pomedzi množstvo ľudí, ktorí prišli za tým istým účelom, čo aj my. S pribúdajúcimi hodinami pribúdalo aj množstvo turistov.

Dúfam, že naša pani sprievodkyňa Gizka  sa nebude hnevať, ak sa tu náhodou nájde.

Tihany leží vo Veszprémskej župe v obvode Balatonfüred. Mestečko je známe vďaka miestnej tradícii pestovania a spracovania levandule (veď aj kvôli levanduli som tam išla). S jej pestovaním začali už na začiatku 20. storočia, pričom jej zber je spojený s obľúbenými levanduľovými slávnosťami. Rozprestiera sa na východnej strane polostrova, na 80 metrov vysokom návrší, odkiaľ sa naskytá jeden z najkrajších výhľadov na celý Balaton.

Už doma som vedela, že moje prvé kroky povedú na najvyššie položené miesto polostrova. Tam, kde stojí benediktínsky kláštor a neďaleko neho aj socha Nepomuckého. Sochu aj kláštor som bez problémov našla, ale horšie to bolo s jej fotením. Stále bolo okolo nej množstvo ľudí a musela som si vyčkať dosť dlhú chvíľu, kým sa mi ju podarilo vyfotiť tak, aby na jej podstavci nikto nesedel, prípadne mi nevošiel do záberu. Viac fotiek sochy som dala na blog Svätý Ján Nepomucký.

Na kopci som objavila aj túto trojicu krížov.

Po splnení úlohy, s ktorou som do Tihany prišla, ma najviac lákali pohľady na Balaton. Ešte nikdy  doteraz som pri Balatone nebola a naozaj mi svojou rozlohou pripomínalo more. Balaton je najväčšie sladkovodné jazero v Strednej Európe.

Svojou rozlohou zaberá vyše 590 km². Na dĺžku dosahuje úctyhodných 77 kilometrov, a pokiaľ by ste chceli  obísť celé jazero po brehu, museli by ste zvládnuť prechádzku dlhú takmer 200 km.  Okolo celého jazera vedie cyklistický chodník, takže keby som bola tohto roku dobre natrénovaný cyklista (čo nie som), zvládla by som to možno aj za dva dni 😊

História Tihany siaha až do praveku. Dokazujú to archeologické nálezy z tohto územia. Dnešné sídlo pochádza zo stredoveku, vzniklo z rybárskej dediny. V súčasnosti žije v meste 1400 obyvateľov. Na to, aké je rozľahlé, zdá sa mi to málo.

Keby som to vedela dopredu, návštevu benediktínskeho kláštora si odpustím. Veľa mi to nedalo. Iba dlhé čakanie na vstupenky a potom tlačenica v priestoroch kláštora. Tí, ktorí na internete píšu, že je to miesto, ktoré dýcha históriou a hlavne pokojom a relaxáciou, tam museli byť v inom období, než v čase, kedy kvitne levanduľa. V tej tlačenici, ktorá tam bola, sa nedalo ani poriadne dýchať a bola som šťastná, keď som z kláštora vyšla na čerstvý vzduch, aj keď horúci a dusný.

V roku 1055 založil maďarský kráľ Ondrej I. Tihanyské opátstvo. V krypte benediktínskeho kláštora je kráľova hrobka. Kostol bol prestavaný do barokového štýlu v 18. storočí. Sídli v ňom Múzeum o histórii opátstva a Balatonu. Dodnes je domovom benediktínskych mníchov.

Naša sprievodkyňou doprevádzaná časť dňa po vyjdení z kláštora skončila a ďalej sme sa pohybovali tam, kde sme chceli. Moje kroky viedli k miestu, kde sa dalo niečo zjesť. Hladná som ešte nebola, ale odísť z Maďarska a nedať si lángoš? To by som neurobila.

 

Nasýtená tak, že som ani nedokázala zjesť posledné sústa, som sa vybrala na prechádzku mestom a obdivovať ponuku tovaru, ktorá súvisela nielen s levanduľou, ale aj s keramikou. 

Videli ste a čítali tu málo o levanduli? Bol to môj zámer. S mestečkom Tihany a s levanduľou sa tu ešte stretneme.