Ostrihom

Je tomu už dávno, keď bolo v mojom živote obdobie, kedy som každé leto chodievala do Štúrova. Zvykli sme tam s rodinou tráviť letné dni na miestnom termálnom kúpalisku. Z mesta, hlavne z dunajského nábrežia, ale aj zo spomínaného termálneho kúpaliska bol nádherný výhľad na majestátnu baziliku, najväčšiu dominantu maďarského mesta Ostrihom.

Ostrihom leží priamo na hranici so Slovenskom, na druhom brehu Dunaja, na úpätí Pilišského pohoria. V samotnom Ostrihome som bola iba dvakrát. Raz dávno, keď sme na cestu tam museli použiť kompu cez Dunaj a druhý raz to bolo pred necelými tromi rokmi,  kedy som už na cestu do tohto mesta použila zrekonštruovaný most cez rieku Dunaj. Bohužiaľ, cesta do Štúrova mi prišla náhle z hodiny na hodinu, preto som si nemala kedy naštudovať, aké sú najväčšie pozoruhodnosti tohto mesta.

Na juh Slovenska som cestovala s mojím mladším synom, ktorý išiel oberať marhule k starým rodičom. V Štúrove ma vyložil na okraji dlhého štúrovského námestia a ja som si po mnohých rokoch znovu prešla centrum tohto malého južného mestečka. Nebolo ešte ani pol dvanástej, už som fotila prvé zábery na stavbu stojacu na druhom brehu Dunaja. Ostrihomská Bazilika sv. Štefana sa týči na pahorku nad Dunajom. Pravdepodobne je druhou najväčšou bazilikou na svete, hneď po Vatikánskej bazilike.

Do Ostrihomu som sa zo Štúrova dostala Mostom Márie Valérie, ktorý bol zničený počas 2. svetovej vojny ustupujúcimi Nemcami. Obnovený bol až v roku 2001.

Moje prvé kroky samozrejme viedli smerom k bazilike. Z prvej návštevy Ostrihomu som si matne pamätala, že sme išli na baziliku inou cestou, najprv sme išli do centra a odtiaľ hore do baziliky. Teraz som to vzala opačne. Neďaleko veľkého mosta cez Dunaj som po niekoľkých metroch prešla po ďalšom, oveľa menšom, ktorý sa klenul nad nejakým kanálom. Na mape je označený ako Malá dunajská promenáda. Neviem, možno sa tak volá iba chodník okolo toho kanála. Kotvilo na ňom množstvo člnov.  Moja cesta viedla ďalej do kopca popri pitnej fontánke, ktorá však nefungovala, popri kostole, ktorého meno neviem, až som sa uličkou pod bazilikou dostala k schodom, ktoré viedli na jej nádvorie.

Pozrela som si samotný chrám z vnútra a nenechala som si ujsť ani príležitosť, aby som sa nepozrela na široké okolie z jej vyhliadkovej veže. Kúpila som si teda vstupenku a vystúpala som po nespočetnom množstve úzkych točitých schodov tam, odkiaľ sa mi odkryl pohľad nielen na Ostrihom, ale aj Dunaj a mesto Štúrovo za ním.

Baziliku som si obišla zo všetkých strán a potom som sa pomaly vybrala dole do mesta.

 

Keďže som nevedela, kam mám vlastne ísť, išla som tam, kam ma nohy viedli. Bola príšerná horúčava a mesto bolo úplne vyľudnené. Mestské hodiny ukazovali dve hodiny letného času. Aj napriek horúčave a už začínajúcej únave som urobila okruh centrom mesta a popri kanáli, ktorý som spomínala na začiatku, som sa znovu vrátila k tomu malému mostu.

Okolo tretej som už bola v Alžbetinom parku, kde som objavila bustu Alžbety Bavorskej, zv. Sissi. Všeobecne bola známa jej náklonnosť k Maďarom, preto je v Maďarsku uctievaná ako národná kráľovna. V 60-tych rokoch 19. storočia Alžbetu považovali za najkrajšiu panovníčku na svete.

Odtiaľ už nebolo ďaleko k mostu cez Dunaj.  Čakala ma cesta na Slovensko :-) a potom ešte cez celé centrum Štúrova na miesto, kam ma mal syn prísť vyzdvihnúť. V aute cestou domov som skoro tri hodiny oddychovala a čerpala sily na nasledujúci deň, v ktorý ma čakalo zaváranie v aute vezených marhúľ.

 

 

Ostrihom ako kráľovské sídlo má čo ukázať turistovi. Nie sú to len termálne pramene a kúpele, ponúka aj množstvo historických a sakrálnych pamiatok. Niektoré som si všimla, okolo mnohých som prešla bez povšimnutia.  Dúfam, že nebude trvať znovu tak veľa rokov, aby som si Ostrihom pozrela znova. Ak tam niekedy pôjdem, určite sa dopredu pripravím na to, čo všetko si musím pozrieť.