Z hotela až na Vyšehrad

a potom ešte ďalej do Nuslí.  Zase všetko peši.

O pol jednej sme dúfajúc, že už pršať prestalo, vyšli z hotela. Dáždniky sme nechali na izbe. Bohužiaľ, predsa len ešte stále popŕchalo. Povedali sme si, že nie sme z cukru a pár kvapiek nás neroztopí. Horšie však bolo, že bolo veľmi chladno a fúkal vietor. Tak, že sme mali chvíľami problém rozprestrieť mapu.

Prvá fotozastávka po vyjdení z hotela bola len niekoľko desiatok metrov od neho. Už deň predtým, keď sme hľadali hotel, som si v jednej z uličiek všimla, že v nej sídli inštitúcia, na ktorú som si pamätala z čias služobnej cesty. Ale v centre mesta, nie tak ďaleko od neho. Tak sme si to v to popoludnie namierili práve k tej ulici, aby som urobila aspoň fotografiu, keďže na žiadne predstavenie sme ísť neplánovali. Na Dejvickej ulici sídli na prízemí jedného z domov toto veľmi známe divadlo.

O kus ďalej, ešte vo štvrti Dejvice, sme objavili zaujímavú stavbu a pred ňou malý park. Zisťovala som na internete, čo to je za stavbu. Zistila som, že budova skrýva v sebe kombináciu náboženskú (je v nej vraj dokonca aj kostol), vzdelávaciu a dokonca aj obytnú funkciu. Slúži ako sídlo Cirkvi husitskej.

Pokračovali sme ďalej a zostali sme stáť pred najstarším pražským nádražím, pred stanicou Praha-Dejvice. Nevedeli sme, ktorým smerom to budeme mať bližšie na Hradčany. Tu by som chcela podoktnúť, že ak sa v Prahe nepýtate na smer niekoho, kto venčí psa, nemáte šancu sa tak ľahko niečo dozvedieť. Väčšinou natrafíte na rovnako neznalého, akým ste aj vy sám. Preto sme tu trošku nachodili zbytočných metrov a stanicu sme obišli z tej strany, ktorou sme kráčali aj deň predtým k hotelu.

Trvalo nám dobrú chvíľu, kým sme našli prechod pre chodcov, aby sme mohli prejsť ulicu Mileny Dvorákovej na druhú stranu. Na Hradčany sme totiž chceli prísť spodnou cestou, nie ako sme deň predtým z nich kráčali k hotelu. Keď sme konečne prechod našli, ocitli sme sa už v uličkách pod Hradčanmi. Tou, ktorá niesla názov Pod Baštami a potom Tychonovou sme sa dostali k Mariánskym hradbám, čo sme už kráčali popri záhradách pražského hradu a od hradu to už nebolo ďaleko. Zaujal nás Královský letohrádek, ale ten bol zatvorený. 

Aj spoza plota sme videli, že je to krásna renesančná stavba v Kráľovskej záhrade na Pražskom hrade. Letohrádok kráľovnej Anny dal vybudovať pre svoju manželku Annu Jagellonskú Ferdinand I. Dnes slúži pre výstavy výtvarného umenia a umeleckého remesla.

Keďže sme sa cez záhrady na hrad nedostali, museli sme sa vrátiť a prejsť zase kus cesty, ktorou sme už predtým išli. Až potom sa pred nami objavila cestička, ktorá vyústila do brány s hradnou strážou.

Prišli sme na hradné nádvorie.

  

 Chrám sv. Víta.

Veľmi tam fúkalo a bolo chladno, preto sme sa ponáhľali dole do mesta.

Počasie nám v ten deň naozaj neprialo. Najbližšie sme sa zastavili až kúsok pod Karlovým mostom, na Malostranskom brehu Vltavy, kde sa zdržiavajú labute.

Naša púť pokračovala smerom ku Karlovmu mostu. Vošli sme aj do Vojanovych sadov. Je to jeden z najstarších pražských parkov. Najviac nás tam zaujalo množstvo pávov, preto sme sa tu aj zdržali dlhšie.

 

Po vyjdení z parku sme sa po chvíli ocitli na mieste, ktoré sme pozorovali deň predtým z Karlovho mosta. Že tam majú aj márnicu, to sme si ale deň predtým nevšimli 😜

Popri Vltave sme kráčali ďalej. Na tomto mieste som si uvedomila, ako pekne tam môže byť o týždeň neskôr. Stromy, ktoré lemujú breh Vltavy, už mali puky pred rozvitím.

Na druhom brehu sme už videli národné divadlo.

Na Kampe sme sa pristavili pri žltých plastových tučniakoch.To sme už vlastne pri Múzeu Kampa, ktoré sa nachádza v Sovovych mlynoch. 

V cene nášho trojdňového výletu sme mali aj vstupné do Múzea Kampa. Nám sa však umelecké zbierky obdivovať nechcelo. Povedali sme si, že tam pôjdeme len v prípade, ak by veľmi pršalo. Keďže už nepršalo, nazreli sme len na nádvorie múzea, ale moderné umenie, ktoré sme tam videli vystavené, nás nejako neohromilo.  V objekte je aj reštaurácia, v ktorej sme mohli so zľavou obedovať, ale aj to sme vynechali (vďaka prečítaniu si recenzií na internete). Kúsok od tejto stavby sú známe pražské lezúce batoľatá.

Nie je to tak dávno, čo som sa prvý raz dopočula o Lennonovej stene. Je to neveľký pestrofarebný kus múra, ktorý bol pôvodne pomaľovaný rôznymi graffiti a maľbami venovanými Johnovi Lennonovi a piesňovým textom Beatles. Dozvedela som sa o nej vlastne až vtedy, keď ju natreli na bielo.  V súčasnosti sú už znovu na nej pribúdajú nové graffiti.

Mostom Légií sme prešli na druhý breh Vltavy a pokračovali sme za naším cieľom. Ním bol toho popoludnia, ako som už v nadpise naznačila, Vyšehrad. Hodiny rýchle pribúdali, ale svetla, aj vďaka oblačnému počasiu, ubúdalo. Zrýchlili sme tempo. Ja som už začala pociťovať únavu a niekde asi kilometer pred Vyšehradom som sestre povedala, že ďalej nejdem. Nakoniec ma presvedčila, aby som pokračovala, že cieľ už máme na dosah. Mala som toho od rána už celkom dosť.

Tančiaci dom je ukážkou svetovej architektúry. Na mňa pôsobí ako päsť na oko. Nekritizujem. Aj u nás je takých stavieb, ktoré sa do daného priestoru podľa mňa vôbec nehodia, celkom dosť.

Nebyť toho, že už bolo veľa hodín a že nebolo v ten deň ani pekné počasie, mohli sme si viac užiť Vyšehradské sady. Sú oázou pokoja a miestom nádherných prechádzok, ktoré ponúkajú romantické zákutia a krásne výhľady na Vltavu a Hradčany.

Bazilika sv. Petra a Pavla  Vyšehrad

 

Úbytok denného svetla a vybitá kapacita bateriek vo fotoaparáte aj v mobile mi zabránili ďalej fotiť. Z Vyšehradu sme išli ešte do reštaurácie v časti mesta Nusle, kde sme si už z domu objednali na ten večer miesta. Po dobrej večeri, na ktorú sme si dali každá štvrťku kačice a výborné polotmavé pivo, sme sa metrom zo stanice Vyšehrad, vystúpiac na stanici Dejvická, vrátili do hotela. Večer sme spolu so sestrou mali v nohách štrnásť kilometrov, ku ktorým si ja ešte môžem pripočítať dopoludňajšie štyri. Takže som mala právo byť unavená.

Ako ste si mohli všimnúť, k niektorým fotografiám som napísala viac, k iným vôbec nič. Bolo toho veľmi veľa. Aj tak neviem, či sa niekto prekliká až sem na koniec.

Tretí deň som strávila mimo Prahy na návšteve u príbuznej.