Vodopády Myrafälle

V prvú májovú nedeľu som bola tretím (alebo až štvrtým?) pasažierom v aute, ktoré sa vybralo na výlet do Rakúska. Naším cieľom boli vodopády Myrafälle nad dedinou Muggendorf v Dolnom Rakúsku. Dedina Muggendorf sa nachádza vo Viedenských Alpách a prírodným skvostom tohto miesta sú práve vodopády nad obcou. Priznám sa, kým mi o nich syn, ktorý ma na túto cestu pozval, nepovedal, o tomto kúsku Rakúska som nikdy predtým nepočula.

Aby sme sa na toto miesto dostali, museli sme prejsť približne 140 km. Keď som si doma prezerala na mape, kadiaľ nás cesta povedie, zistila som, že po diaľnici budeme obchádzať aj mestečko Laxenburg, kde som bola pred rokom. Keďže som tam nenašla moju "kešku" (tak som si nazvala hľadanie sôch sv. Jana Nepomuckého), chcela som sa do mestečka ešte raz vrátiť. A tak sa aj stalo.

O mojom zámere som dopredu nepovedala, až keď sme sedeli v aute a blížili sme sa k Viedni, tak som syna poprosila, či by sme si nemohli urobiť z diaľnice malú zachádzku. Súhlasil. Ešte pri vlaňajšej návšteve Laxenburgu som vedela iba o jednej soche svätca, večer pred cestou som na internete zistila, že sú tam dokonca dve. Prvú, o ktorej som vedela už rok, sme našli hneď, ale tú druhú nám pomohol nájsť až jeden domáci, ktorého som sa na sochu spýtala. Našťastie som si jej fotku stiahla doma do mobilu. Keď nás cyklista doviedol na miesto, zistila som, že je to len kúsok od  miesta, kde som sa pohybovala aj pred rokom.

Po úspešnom nájdení oboch sôch sme pokračovali v jazde k vodopádom. V hlave som mala ešte ďalšie miesto, ktoré som chcela navštíviť, ale dávkovanie mojich žiadostí a nápadov som si nechala na neskôr.

Končiare Viedenských Álp je možné zbadať už vo chvíli, keď sa blížime k Viedni. (Túto jar som zasnežené kopce mala šťastie vyfotiť aj z našej Devínskej Kobyly). Na miesto sme dorazili o pol desiatej a privítalo nás ešte prázdne parkovisko neďaleko jazera Myrateich, ktoré je východiskovým bodom tejto túry. To, že sme tam prišli tak skoro, sme ocenili až vtedy, keď sme sa odtiaľ vracali. 

Po zaplatení vstupného (5 € na osobu) sme sa vybrali chodníkom popri vodopádoch. Na ich vrchol sme sa dostali 26 mostíkmi a mnohými lávkami a schodmi.  Dočítala som sa, že každý deň padá vo vodopádoch cez skalné schody do hlbín 5 miliónov litrov vody. Prechádzajúc popri vodopádoch sa viac o tomto mieste dozvedáme z jedenástich tematických tabúľ, kde sú informácie nielen o flóre a faune, ale aj o tom, ako sa od roku 1783 sila vody využívala ako hnacia sila na spracovanie dreva alebo vyrábanie elektriny. Obyvatelia údolia používali vodné kolesá aj na mletie jačmeňa, obilia a ovsa. Vodopády sú pre návštevníkov aj dnes zdrojom energie pre telo a dušu. 

Od vodopádov sme pokračovali na vyhliadkovú skalu Hausstein. Táto vyčnieva z okolitého lesa a jej južná stena je jednou z najstrmších stien v Dolnom Rakúsku.  V dávnej minulosti bol tento vrch využívaný ako pozorovateľňa blížiaceho sa nebezpečenstva. Už pre Keltov bol kamenný dom (doslovný preklad) strategickým bodom proti Rimanom žijúcim v údolí Myrabach.

 

Ešte posledný pohľad a záber na kríž, ktorý je na vrchole a my sa vraciame nižšie.

Keď sme zišli dole z Haussteinu, vybrali sme sa turistickým chodníkom dole k riečke Myra. Tu sme chvíľu oddychovali pri káve a potom sme sa popri riečke zase aj popri vodopádoch vybrali naspäť k autu. A to bola chvíľa, kedy sme si uvedomili, ako dobre, že už ideme naspäť. Oproti nám išli húfy ľudí. Našťastie, súbežne s vodopádmi bol ešte jeden chodník o niečo vyššie. Ním sme sa vrátili do východiskového bodu. Upozorňujem, aby ste si zakúpené vstupenky odložili, budete ich potrebovať pri východe von cez turnikety. Mne sa ten akt zdal zbytočný, no možno je to tak zariadené aj kvôli nejakej štatistike.

Z preplneného parkoviska sme sa cestou, ktorú desiatky metrov lemovali parkujúce autá, vybrali do ďalšieho miesta, ktorým bolo mesto Wiener Neustadt. O tom až v pokračovaní.

Túto nenáročnú túru zvládla aj táto turistka.