Spomienka na 27.8.2019

S boľavými nohami a pľuzgiermi na nich som už domov z výletu vo Viedni prišla viackrát. Vždy, keď tam idem, tak prejdem peši minimálne desať kilometrov. Ešte viac som zvykla prejsť vtedy, keď som si nekupovala celodenný lístok na mestskú dopravu.

Na tento deň, na ktorý dnes budem spomínať, som však už do Viedne išla s boľavou nohou. Bolesť do nohy mi prešla z bedrového kĺbu a tam asi z chrbtice. Myslela som si, že veď to nejako rozchodím. Nie, nerozchodila som, iba som si pohoršila. Deň po výlete som ledva prešla do pol kilometra vzdialeného obchodu. Na polceste som zostala stáť, tiekli mi slzy od bolesti a rozhodovala som sa, či sa mám vrátiť, alebo pokračovať v ceste na nákup. Ešte dlho, niekoľko mesiacov trvalo, kým mi bolesť v nohe prešla.

Možno sa pýtate, prečo som vôbec s takou nohou na výlet cestovala. Vysvetlím to.

Jodok-Fink-Platz

Keď ste si prečítali dnešný nadpis, tušili ste, kam vás zavediem? Ja som do nedávnej návštevy Viedne o takomto námestí ani len netušila. Keďže som tam nafotila najviac fotiek z celého dňa, rozhodla som sa, že tento môj príspevok venujem len tomuto viedenskému námestiu.

Námestie Jodoka Finka sa nachádza vo viedenskom okrese Josefsstadt. Pomenované bolo (14. augusta 1929 Mestský výbor pre kultúru) po Jodokovi Finkovi, bývalom rakúskom kancelárovi.  Od roku 1919 do 1920 pôsobil ako prvý spolkový kancelár v Rakúsku. Predtým bolo námestie súčasťou Piaristengasse - Piaristická ulička.

Od Albertiny až po Schönbrunn

bude opisovať moju cestu tento posledný príspevok z nedávneho výletu do Viedne. Kým som sa však do Schönbrunnu dostala, prešlo dosť času a prešla som niekoľko ďalších  miest. V predošlom príspevku som napísala: "Boli už dve hodiny, keď som sa eskalátorom prepravila ku vchodu do Albertiny." Aj to, že do galérie som nešla. Na chvíľu som sa pred vchodom zastavila len preto, aby som si urobila niekoľko fotografií.

Viedeň - vlakom metra U2

som sa presunula len o tri stanice ďalej. Vystúpila som na Museumquartier a vyšla som von z podzemia. Ocitla som sa už na pre mňa  dôverne známych miestach. Popri budovách múzeí na Námestí Márie Terézie som sa dostala na začiatok ulice Mariahilfer Str. V jednej z bočných ulíc som potrebovala nájsť kostol a pred ním sochu Nepomuckého.

Prvá júnová nedeľa vo Viedni

Z prvej júnovej nedele som už jeden príspevok zverejnila. Bol to ten z parku V o l k s g a r t e n. Dnes sa k tomu výletu vrátim pekne po poriadku. Z autobusu som vystúpila neďaleko hlavnej vlakovej stanice  a následne som vošla do podzemia, aby som si v automate kúpila celodenný lístok na viedenskú mestskú dopravu. S čerstvo zakúpeným lístkom som nastúpila do metra. Vlakom na trase U1 som sa odviezla na stanicu Schwedenplatz. Tam som z podzemia vyšla von a hľadala som správnu zastávku električky, ktorou som mala pokračovať ďalej. Tu som si uvedomila, že zbytočná mi je informácia na zastávke, ktorým smerom električka ide, keď som ani len netušila, či mám ísť smerom Praterhauptalee alebo Hernals Wattgasse. Ani som len netušila, ktorým smerom je ten môj hľadaný cieľ. Nasledovalo dôkladné študovanie cestovných poriadkov a o správnosti výberu smeru  ma presvedčil až čas odchodu električky, ktorý bol rovnaký na cestovnom poriadku na zastávke a aj v mojom mobile, v ktorom som si nechala vyhľadať trasu na mape Google. Nielen v tej chvíli som sa presvedčila, ale uvedomovala som si to po celý deň - električky a vlaky metra, ktoré som použila, prišli vždy presne podľa cestovného poriadku.

Záhrada plná rozkvitnutých ruží

Lístok na cestu do Viedne som si kupovala ešte 14. mája. Tak, ako niektorí ľudia hľadajú lacné letenky, mňa baví získavať cestovné lístky jednej žltej dopravnej spoločnosti. Akciové do Viedne sú za jedno euro. Veľa ich v ponuke nie je, preto ma potešilo, že sa mi už druhý raz podarilo kúpiť taký lacný lístok na cestu tam aj späť. Začiatok júna som volila preto, že som sa chcela ísť pozrieť na kvitnúce ruže vo viedenskej Volksgarten. Tým, že počasie tohoročného mája bolo, aké bolo, nevedela som, či termín kvitnutia ruží trafím správne. Nakoniec ruže boli v plnom rozkvete, ale mierne im uškodili májové dažde. Je jasné, že som do Viedne nešla len kvôli ružiam. Zase som si naplánovala aj hľadanie ďalších sôch Jána Nepomuckého.

Do tohto príspevku dám len to, čo sa týka ruží. Bránou záhrady som prešla približne pol hodiny po poludní. V čase najväčšieho úpalu a aj čo najnevhodnejšieho pre fotenie.

Viedeň - druhá polovica dňa

Pri poslednej návšteve Viedne som strávila v meste desať hodín. Dosť na to, aby som toho aj dosť videla. No zostala som zase len v tom najznámejšom okruhu, ďalej od  centra som nešla. Nebola som napríklad v Pratri, kam by som už tiež raz znovu išla, nebola som ani v Schonbrunne a znovu sa mi nepodarilo navštíviť ani Zentralfriedhof (ústredný cintorín). Aj tak som toho mala večer dosť. Keď som fotila už po druhý raz sochu Nepomuckého na Námestí Quartier, práve som časovo začala druhú polovicu môjho výletu.

Viedeň - hľadanie sôch Nepomuckého

Z botanickej záhrady som po ulici Rennweg prišla na jej začiatok, tam, kde sa začína námestie Schwarzenbergplatz. Na rohu ulice stojí Schwarzenberský palác a na jeho bočnej stene je nika, v ktorej je umiestnená socha sv. Jana Nepomuckého. Keď som sa blížila k spomínanému palácu, už z druhej strany ulice, po ktorej som kráčala, som si všimla, že sochu si vyfotím len veľmi ťažko. Pred ňou bola kopa stavebného materiálu, ktorý bol ohradený plotom. Keď som prišla blízko, práve sa tam objavil nejaký stavebný robotník. Jeho som sa spýtala, či môžem ísť za plot, aby som si sochu vyfotila. Nemal voči tomu žiadne námietky. Ako som sa snažila urobiť fotku cez otvory plota, prišiel ku mne a celý plot odsunul, aby som si sochu mohla vyfotiť. Socha z 18. storočia zobrazuje svätca s hlavou naklonenou k boku. Pozerá sa na kríž, ktorý drží v ruke. 

Najmenší vinohrad vo Viedni

Viete, kde sa nachádza? Čítajte ďalej, dozviete sa. Určite viem, že po ulici, ktorou som sa dostala k botanickej záhrade, som už raz vo Viedni prechádzala. Vtedy som si však nevšimla, že na plote patriacom budove univerzity je oznam, že za rohom je botanická záhrada. Vlastne som si nevšimla ani samotnú univerzitu, ani obrovitánsky platan pred ňou. Možno to bolo tým, že som vtedy nebola sama. Zistila som, že keď som s niekým, nedokážem si všímať toľko vecí, ako keď som sama. A nakoniec, vtedy bola Viedeň pod snehom, aj tak by bolo zbytočné do botanickej záhrady chodiť. Tentokrát som si však jej návštevu neodpustila. 

Jesenná Viedeň - Belvedér

Skoro po roku som sa vybrala znovu s fotoaparátom do Viedne. Na návštevu mesta som mala tentokrát čas od dopoludnia až do večera. Približne desať minút po desiatej sme trošku meškajúc dorazili na konečnú neďaleko Hauptbahnhof a večer o 20:25 som odtiaľ odchádzala domov. Po mnohých rokoch som mala na hraniciach zážitok s kontrolou cestovných dokladov. Ani si veru nepamätám, kedy som takú zažila naposledy. Rakúšania zastavovali všetky autá, na kamiónoch kontrolovali plomby, vošli do autobusov a každý sa musel preukázať s cestovným dokladom.

Po príchode bola ešte obloha zatiahnutá, ale už sa začínala oblačnosť pomaly trhať. Keďže som na novej viedenskej hlavnej stanici ešte nebola, prvá moja cesta viedla tam. Na toaletách a malou prehliadkou stanice som sa zdržala asi pätnásť minút a potom som už išla smerom k Belvedéru, čo bola moja prvá fotozastávka.

Rakúske kraslice

Keď som bola približne pred rokom vo Viedni, dostala som sa aj do časti Viedne, kde som nikdy predtým nebola. Práve tam sa konal v tom čase aj jeden z veľkonočných trhov. Toto miesto som krátko spomenula aj v článku o hudobníkoch Viedne. Keďže je teraz už len zopár dní pred veľkonočnými sviatkami a do Viedne sa už do sviatkov určite nedostanem, pokúsim sa niekoľkými fotografiami nalákať aspoň vás. Možno sa tam vyberiete.

Altwiener Ostermarkt sa koná  mestskej časti Freyung. Je to krásne staré námestie, kde okrem skvelej atmosféry ponúkajú tradičné výrobky, medzi ktorými nesmú chýbať umelecky maľované kraslice a tradičná kvetinová veľkonočná výzdoba. Hovorí sa, že na tomto mieste môžete uvidieť až 40 000 veľkonočných vajec rôznych veľkostí. Okrem kraslíc tam uvidíte sviečky, kvety, šperky, hračky, prútené koše, ručne vyrábané produkty z dreva, keramiky, kameňa a mnoho ďalších drobností pripomínajúcich veľkonočné sviatky. 

Cestou k Dómu sv. Štefana

Keď som prišla na koniec Flohmarktu, čiže blšieho trhu, obrátila som sa znovu tým smerom, z ktorého som prišla. Už som sa nepredierala davom pomedzi stánky, ale som prešla mimo na chodník ulice súbežnej s trhom. Jej názov je Linke Wienzeile. Lemujú ju domy, ktorý je jeden krajší ako druhý. Sú v rôznych stavebných štýloch, ale najviac je  asi tých secesných. 

Najznámejšia viedenská tržnica

Ako som už spomenula v predošlom príspevku, toto miesto vo Viedni som do novembra minulého roku nikdy nenavštívila. Jednak preto, že predtým som bola vo Viedni v sobotu asi len raz a to bolo v predvianočnom období, takže som sa vtedy zamerala hlavne na vianočné trhy. Hoci je trh otvorený od pondelka do soboty, o sobote píšem preto, že to je deň v týždni, kedy sa tam  oplatí najviac ísť.

V poslednom príspevku som sa s vami rozlúčila na mieste, ktoré bolo už len niekoľko metrov od Naschmarktu, ako hovoria tejto tržnici Viedenčania. Nachádza sa v 6. viedenskom obvode a s jeho 2,3 hektárovou rozlohou je najväčším trhom vo Viedni. Toto miesto je nazývané aj bruchom Viedne. Viedenská tržnica oslávila v septembri 2016 sté výročie od svojho vzniku. V roku 1916 bola dokončená a otvorená táto tržnica, hoci už v osemnástom storočí na týchto miestach predávali poľnohospodári svoje produkty. 

Aj keby som bola k prvým stánkom trhu prišla poslepiačky, dovtípila by som sa, že sa tam predávajú ryby. Množstvo rýb. Nielen mrazených a čerstvých, ale aj sušených a taktiež rôzne rybie produkty. Určite to neboli iba ryby, ktoré boli ulovené v rakúskych vodách. 

Od Karlsplatzu po Naschmarkt

Ako som písala v predošlom článku, od sochy Nepomuckého som sa vrátila do metra a odtiaľ som sa odviezla na konečnú trasy metra U2, čo bola hneď nasledujúca stanica. Mohla som tú vzdialenosť necelého kilometra prejsť aj peši, ale chcela som si šetriť sily a využiť kúpený cestovný lístok. Vystúpila som teda na stanici Karlsplatz. Chvíľu som sa motala v podzemí, kde som si zaspomínala na jednu udalosť spred niekoľkých rokov a potom som vyšla von. 

Messeplatz vo Viedni neexistuje

Keď som si večer deň pred poslednou cestou do Viedne spomenula, že by som si na internete mohla vyhľadať nejaké sochy Nepomuckého, zamerala som sa hlavne na centrum mesta. Na istej internetovej stránke som sa dočítala, že jedna zo sôch je aj neďaleko Mariahilfer Straße. Keď som uvidela fotku sochy a jej pozadie, bolo mi jasné, kde sa približne nachádza. No keď som ju začala presnejšie vyhľadávať na mape Google a tam som si zadala "Messeplatz", čo bolo uvedené pri fotke,  nič také mi nenašlo. Ani nemohlo. Našlo mi iba ulicu Messestraße ktorá bola v úplne iných končinách mesta. To, prečo mi Messeplatz nenašlo, som zistila až doma po návrate z Viedne, keď som sa znovu preklikávala internetovými stránkami.

Viedeň v jesennom šate

S termínom môjho posledného výletu do Viedne som to akosi nedomyslela. Je síce pravda, že som tam chcela ísť už skôr, dokonca týždeň pred zrealizovanou cestou som už mala kúpené aj lístky, no nakoniec som ich stornovala a zostala som doma. Až keď som prišla do mesta, tak som si uvedomila, že som to nemala urobiť. Mesto by som bola videla v pôvodnom stave a možno že ešte aj niektoré fontány boli v tom čase funkčné. Jedenásteho novembra už boli na mnohých miestach len staveniská, kde pribúdali drevené stánky vianočných trhov.

Predtým, než som si znovu kúpila lístky na autobus Regiojetu, sledovala som predpoveď počasia. Sobota vo Viedni mala byť slnečná pri maximálnej teplote desať stupňov.Večer pred cestou som si urobila plán, čo všetko si vo Viedni pozriem. No moja celovečerná práca mi bola úplne nanič. Všetko bolo úplne ináč, akom som si naplánovala. Ale u mňa je to dosť bežné.

Ráno ma budík zobudil o 5,45. Mala som viac ako hodinu na to, aby som vybavila všetky ranné povinnosti a vyrazila z domu. Prvé, na čo som už cestou v autobuse do Viedne  prišla, bolo, že ak sa ešte niekedy v budúcnosti vyberiem do Viedne autobusom, ako nástupnú stanicu použijem tú v Petržalke. Ušetrím si tým ráno dosť času a budík si budem môcť nastaviť aj o polhodinu neskorší čas. 

Najkrajšie toalety vo Viedni

Toto je len malá "ochutnávka" pred napísaním veľkého príspevku z mojej poslednej návštevy Viedne. Miesto, o ktorom teraz začínate čítať, som navštívila iba raz, nebolo to pri tejto poslednej návšteve, ale bolo to ešte v roku 1990, kedy som sa v jednu májovú nedeľu vybrala na prvý turistický výlet do Viedne (niečo málo som o tom napísala v TOMTO príspevku).

Keď ste niekde celý deň, je jasné, že potrebujete navštíviť aj toalety. Priateľka môjho vtedajšieho obchodného partnera ma zaviedla na také, na akých som dovtedy, ale ani odvtedy nikdy viac nebola. Do včera som si myslela, že tie toalety boli na Kärtner Strasse, no nikdy potom sa mi ich už nepodarilo nájsť. Až včera. Nehľadala som ich, len som si ich idúc po ulici Graben zrazu všimla a uvedomila som si, že to sú ony. Vyfotila som si ich aspoň z ulice. Fotky interiéru som si dovolila stiahnuť z internetu.

Toto je vchod do zrejme najluxusnejších podzemných verejných toaliet vykladaných drevom a mramorom s pozlátenými armatúrami. Fotila som len vchod pre dámy, pre pánov je o pár metrov ďalej. Neviem prečo, ale na prvý pohľad pôsobí na mňa ten vchod tak, že sú toalety nefunkčné. To je  len zdanie.

Nielen o hudobníkoch Viedne

Prvú aprílovú nedeľu som strávila vo Viedni. Už som tam nebola dobre dávno. A ešte dávnejšie je tomu, ako som bola vo Viedni organizovaným zájazdom. Vlastne tak bolo iba raz a bola to jedna z tých prvých návštev Viedne. Pre deti som vtedy kúpila výlet do Viedne loďou po Dunaji a krátku spomienku som tomu výletu venovala v mojom prvom článku o Viedni. Tomuto poslednému nedeľnému prialo aj počasie. Po Viedni sme sa presúvali nielen peši, ale aj autobusom. Vďaka tomu sme toho stihli celkom dosť.

A čo všetko sme vlastne stihli? Témou poznávacieho zájazdu bola hudobná Viedeň.

Nebolo ešte ani deväť hodín, keď náš autobus zastavil na ceste pri okraji Mestského parku (Stadtpark). Odtiaľto sme sa vybrali za prvými stopami za známymi viedenskými hudobníkmi. Konečne si už môžem tiež povedať, že som prešla aj ja týmto parkom. Pri mojich doterajších návštevách sa tak nikdy nestalo. Zelené trávnaté plochy, záhony, mnoho exotických stromov a rozľahlý rybník robia z parku zelenú oázu priamo v centre mesta. Park bol otvorený v roku 1862 po strhnutí starých mestských hradieb a výstavbe okružnej triedy Ringstraße a stal sa prvým verejným parkom vo Viedni.

Predvianočná Viedeň - pokračovanie

Na tomto blogu to nejako zaspalo. Mám tu rozpísaných niekoľko príspevkov, ale akosi nie som schopná, aby som aspoň jeden článok dala dokopy. Prišla na mňa kríza. Nielen cestovateľská, ale aj tvorivá :-( No jeden príspevok som včera vytvorila a zverejnila som ho na blogu Farebný svet. Je to spomienka na predvianočnú Viedeň, o ktorej som už na tomto blogu písala. Toto je vlastne jeho pokračovanie.

Netreba urobiť nič viac, iba kliknúť na túto fotografiu:

 

Keď som sa do Viedne na koncert do Schönbrunnu vybrala

Vedela som o ňom dávno, niekoľko rokov som túžila vidieť ho, či lepšie povedané počuť. Raz sa mi to podarilo a odvtedy som na letnom nočnom koncerte nebola. Nikdy som nenašla niekoho, kto by išiel so mnou a kto by bol zároveň aj vlastníkom auta. Z letného nočného koncertu v Schönbrunne som  musela odísť oveľa skôr, ako skončil. Nebola by som totiž stihla vlak do Bratislavy. Aj tak som z neho prišla domov až po polnoci. No nebudem písať najprv o návrate domov, keď som nenapísala nič o tom, čo tomu predchádzalo.

Vlastne, niečo už viete, ale tam som nespomenula, že popoludňajšia návšteva Kahlenbergu bola v rámci dňa, kedy som bola na večernom koncerte.

Na bratislavskej hlavnej stanici som o deviatej ráno nastúpila na vlak smerujúci do Viedne. Hneď prvou zastávkou po vystúpení z vlaku bol palác Belvedere, ktorý sa nachádza len kúsok od stanice. Tento barokový palác z 18. storočia sa skladá z dvoch zámkov – Dolného a Horného Belvederu, z oranžérie a rozľahlých záhrad.