ČO NÁJDETE NA TEJTO STRÁNKE

10. decembra 2018

Vianočný punč v Budapešti


Aj tento rok ponúkali mnohé cestovné kancelárie zájazdy na niektorý z vianočných trhov v okolitých krajinách. Veľmi som to nesledovala. Naposledy som bola na vianočných trhoch vlani v Budapešti. Na predvianočnú Budapešť som sa išla pozrieť prvý raz.

Odchod z Bratislavy bol určený na 7:10 hod. Keď mi prišli pár dní pred odchodom dispozície, týkajúce sa odchodu na tento zájazd, prekvapilo ma v nich miesto, kde nás mal v Bratislave autobus vyzdvihnúť. Bola priložená aj mapka miesta, ale z nej a ani z toho, ako som mala to miesto približne v pamäti, som si nedokázala predstaviť, kde to tam presne je. Preto som sa vybrala ešte deň predtým na tvár miesta, aby som hlavne vedela, akými spojmi sa tam v sobotu skoro ráno, v deň, kedy nejazdia všetky spoje, dostanem.


3. novembra 2018

Viedeň - druhá polovica dňa


Pri poslednej návšteve Viedne som strávila v meste desať hodín. Dosť na to, aby som toho aj dosť videla. No zostala som zase len v tom najznámejšom okruhu, ďalej od  centra som nešla. Nebola som napríklad v Pratri, kam by som už tiež raz znovu išla, nebola som ani v Schonbrunne a znovu sa mi nepodarilo navštíviť ani Zentralfriedhof (ústredný cintorín). Aj tak som toho mala večer dosť. Keď som fotila už po druhý raz sochu Nepomuckého na Námestí Quartier, práve som časovo začala druhú polovicu môjho výletu.


28. októbra 2018

Viedeň - hľadanie sôch Nepomuckého


Z botanickej záhrady som po ulici Rennweg prišla na jej začiatok, tam, kde sa začína námestie Schwarzenbergplatz. Na rohu ulice stojí Schwarzenberský palác a na jeho bočnej stene je nika, v ktorej je umiestnená socha sv. Jana Nepomuckého. Keď som sa blížila k spomínanému palácu, už z druhej strany ulice, po ktorej som kráčala, som si všimla, že sochu si vyfotím len veľmi ťažko. Pred ňou bola kopa stavebného materiálu, ktorý bol ohradený plotom. Keď som prišla blízko, práve sa tam objavil nejaký stavebný robotník. Jeho som sa spýtala, či môžem ísť za plot, aby som si sochu vyfotila. Nemal voči tomu žiadne námietky. Ako som sa snažila urobiť fotku cez otvory plota, prišiel ku mne a celý plot odsunul, aby som si sochu mohla vyfotiť. Socha z 18. storočia zobrazuje svätca s hlavou naklonenou k boku. Pozerá sa na kríž, ktorý drží v ruke. 


26. októbra 2018

Najmenší vinohrad vo Viedni


Viete, kde sa nachádza? Čítajte ďalej, dozviete sa. Určite viem, že po ulici, ktorou som sa dostala k botanickej záhrade, som už raz vo Viedni prechádzala. Vtedy som si však nevšimla, že na plote patriacom budove univerzity je oznam, že za rohom je botanická záhrada. Vlastne som si nevšimla ani samotnú univerzitu, ani obrovitánsky platan pred ňou. Možno to bolo tým, že som vtedy nebola sama. Zistila som, že keď som s niekým, nedokážem si všímať toľko vecí, ako keď som sama. A nakoniec, vtedy bola Viedeň pod snehom, aj tak by bolo zbytočné do botanickej záhrady chodiť. Tentokrát som si však jej návštevu neodpustila. 


24. októbra 2018

Jesenná Viedeň - Belvedér


Skoro po roku som sa vybrala znovu s fotoaparátom do Viedne. Na návštevu mesta som mala tentokrát čas od dopoludnia až do večera. Približne desať minút po desiatej sme trošku meškajúc dorazili na konečnú neďaleko Hauptbahnhof a večer o 20:25 som odtiaľ odchádzala domov. Po mnohých rokoch som mala na hraniciach zážitok s kontrolou cestovných dokladov. Ani si veru nepamätám, kedy som takú zažila naposledy. Rakúšania zastavovali všetky autá, na kamiónoch kontrolovali plomby, vošli do autobusov a každý sa musel preukázať s cestovným dokladom.

Po príchode bola ešte obloha zatiahnutá, ale už sa začínala oblačnosť pomaly trhať. Keďže som na novej viedenskej hlavnej stanici ešte nebola, prvá moja cesta viedla tam. Na toaletách a malou prehliadkou stanice som sa zdržala asi pätnásť minút a potom som už išla smerom k Belvedéru, čo bola moja prvá fotozastávka.

5. októbra 2018

Do Hodonína som cestovala kvôli soche Nepomuckého


Celé toto horúce leto som sa nevedela dočkať, kedy konečne klesnú teploty, aby som sa mohla vybrať na cesty a splniť aspoň niečo z toho, čo som si cez zimu naplánovala. Už dávno som mala namierené do slovenského mesta Holíč, kde som doteraz nikdy nebola. A keďže som už bola tak blízko hraníc s Českom, z  Holíča som si odskočila aj do pár kilometrov vzdialeného Hodonína.

Na blízkej Morave mám poznačených viac miest, kam by som chcela ísť hľadať a fotiť sochy Jana Nepomuckého.  V ten deň, kedy som sa vybrala do Holíča, bolo horúco aj napriek tomu, že už bola skoro polovica septembra. V meste som toho prešla veľa peši a bola som nielen z chôdze, ale aj z tej horúčavy dosť unavená. Nebyť toho, možno by som si okrem Hodonína vybrala ešte aj ďalšie miesto so sochou Nepomuckého, no na ďalšie miesta si to budem musieť naplánovať inokedy.

V Hodoníne som z autobusu vystúpila asi o štvrť na dve na zastávke označenej ako Anenská.(v našom cestovnom poriadku je písaná s dvomi n - Annenská).  Mohla som aj na konečnej, čo bola autobusová stanica, ale dobré žienky mi poradili, že mám vystúpiť skôr. (Ozaj, k tým dvom paniam v strednom veku: Mala som možnosť počúvať ich chvíľu na autobusovej zastávke v Holíči, nedokázala som z ich reči posúdiť, akým jazykom rozprávajú. Či je to holíčsky dialekt, alebo nejaký moravský. Blížilo sa to viac k češtine ako k slovenčine.)

Od vystúpenia z autobusu som urobila len pár desiatok krokov a ocitla som sa na mieste, odkiaľ bol krásny pohľad na hodonínsku radnicu. Je to veľmi pekná budova. Radnica je postavená v štýle norimberskej secesie a patrí k významným  budovám mesta. Je v nej sídlo mestského úradu. Ten, kto sa v jej blízkosti pohybuje v čase o 12.00, 15.00 a 18.00, môže si vypočuť zvonkohru. Ja som sa tam vyskytovala mimo tieto časy, takže som zvonkohru nepočula.


20. septembra 2018

Poľovnícky zámok Eckartsau


Cieľom mojej prvej dlhšej cyklotúry na novom bicykli bol rakúsky zámok v dedine Eckartsau. Už som raz dávno na tomto mieste bola. Keďže je to už dlhých sedem rokov, chcela som si spomienky oživiť. Tá cyklotúra mala mať pôvodne viac navštívených miest, niektoré z nich som prešla na bicykli už pred tými siedmimi rokmi,  no nakoniec som bola iba v Eckartsau. Kto má záujem dozvedieť sa, prečo sa tak stalo, môže sa o tom  dočítať na mojom cyklistickom blogu.




14. júla 2018

Ruiny hradu Röthelstein


Mesto Hainburg an der Donau je vzdialené iba 17 km od môjho  bydliska a preto je dosť často cieľom mojich cyklopotuliek. O tom, že na kopci Schlossberg nad mestom vyčnievajú pozostatky hradu Höhenburg (Heimenburg alebo „Hainburg“) je známe asi každému, kto toto šesťapoltisícové mestečko niekedy navštívil. Už menej známy je však hrad, vlastne tiež už len jeho ruiny, ktorý leží v lese priamo nad Dunajom. Aj ja som ho objavila iba náhodou pri jednej z mojich cyklistík po rakúskom brehu Dunaja. 


11. júna 2018

Loďou do St. Wolfgangu


Popoludnie druhého dňa začalo jazdou autobusom z Hallstattu do St. Gilgenu. Odtiaľto sme sa plavili po jazere Wolfgangsee do cieľa poslednej zastávky nášho poznávacieho zájazdu. Plavba po jazere je nádherný zážitok. Prečo by sme si ho mali nechať ujsť? Autobus so šoférom sa presunul prázdny do cieľovej stanice, do ktorej sme sa loďou plavili.

St. Gilgen je síce rodisko Mozartovej matky, ale z časových dôvodov sme prehliadku mestečka vôbec  nestíhali.

Jazero Wolfgangsee je najväčším jazerom a zároveň aj jedno z najkrajších jazier Salzburska. Má dĺžku jedenásť kilometrov.  Obklopené je nádhernými horami a tromi dedinkami, St. Gilgen, Strobl a St. Wolfgang. Na jeho brehoch je množstvo hotelov a kempingových miest. 


9. júna 2018

Druhý deň


poznávacieho zájazdu do okolia Salzburgu začal prebudením sa do krásneho slnečného dňa a následne raňajkami v hoteli. Ráno bolo príjemné, mali sme čas nielen najesť sa, ale aj pofotiť okolie hotela.

www.hochkoenigblick.at

30. mája 2018

Salzburg centrum


Po necelej polhodine jazdy a hľadania miesta, kde sa dalo na chvíľu zaparkovať s autobusom, sme sa ocitli v meste Salzburg. Salzburg je hlavným mestom rakúskej spolkovej krajiny Salzbursko a so svojimi 150.000 obyvateľmi je štvrtým najväčším mestom v Rakúsku. Leží pri hraniciach s Nemeckom v Salzburskej kotline v údolí rieky Salzach. Je miestom veľtrhov a kongresov. Jeho historické centrum bolo zaradené do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Už kus cesty autobusom a aj hneď po vystúpení z neho, sa nám ponúkal   pohľad na majestátnu pevnosť Hohensalzburg. Po prejdení na druhú stranu cesty sme sa ocitli pri veľkolepej stavbe univerzity Unipark Nonntal. Do užívania ju študenti dostali koncom leta 2011. Na ploche viac ako 17 tisíc metrov štvorcových učí 350 učiteľov a študuje viac ako 5500 študentov, ktorí sa venujú štúdiu jazykov, dejín umenia a tanečných štúdií. Smerová tabuľa kúsok od univerzity oznamovala, že do centra mesta je 1,3 km.


16. mája 2018

Poznávačka Salzburg a okolie


Len týždeň na to, čo som bola pri vodopádoch Myrafälle, som do Rakúska cestovala znovu. Tentoraz s cestovkou. Zúčastnila som sa dvojdňového poznávacieho zájazdu, ktorý cestovná kancelária nazvala Čarovný víkend v Salzburgu a jeho okolí. Bol by býval čarovný, nebyť účastníkov zájazdu, ktorí neboli schopní dodržiavať sprievodkyňou žiadané časy zrazov. Hneď na začiatku musím konštatovať, že s takým nedisciplinovaným národom som ešte nikdy doteraz necestovala. Píšem to všeobecne, hoci tých, ktorí si mysleli, že ostatní budú na nich stále niekde čakať, bola menšina. Aj to je jedna z príčin, ktoré ma stále viac a viac od takýchto výletov odrádzajú. A keďže o tom píšem hneď na začiatku, je dôkazom toho, že z uplynulého víkendu rezonujú u mňa najviac títo nedisciplinovaní ľudia, ktorí kazili príjemný pocit z videných miest.

Z poznávačky som si priniesla množstvo fotografií a zážitkov. O niektoré sa tu s vami rada podelím.

Z Bratislavy sme vyrazili v sobotu ráno pár minúť po šiestej. Stanovený čas odchodu 6:00 sme nedodržali kvôli tomu, že niektorí prihlásení sa nedostavili na stanovené miesto a ani nedali nikomu vedieť, že na zájazd nepôjdu. Sprievodkyňa sa o tom dozvedela až potom, čo im zatelefonovala. Prvý povinný oddychový čas vodiča na rakúskom území bol v diaľničnej reštaurácii vo Wolfsbachu. Tam som si so sebou nevzala fotoaparát, urobila som si len niekoľko záberov s mobilom.


15. mája 2018

Z Wiener Neustadt k Neusiedler See


Už z nadpisu je jasné, kam ďalej viedli naše kroky. Vlastne, opravujem sa, kolesá nášho auta. Miesto, z ktorého sme práve odchádzali, je v  okrese Wiener Neustadt. Cestu domov sme si teda naplánovali inou trasou, než ktorou sme prišli a namierili sme si to práve do okresného mesta.

Wiener Neustadt je od Muggendorfu vzdialený 35 km, takže sme sa tam dostali asi za polhodinu. O meste som si dopredu nič nezisťovala. Vedela som len to, že je tam niekoľko sôch Nepomuckého, ale keďže som nevedela, či tam vôbec pôjdeme, tak som predtým nevyhľadávala presné miesta, kde stoja. Na prvého a zároveň aj na jediného sme naďabili hneď, len čo sme sa rozhodli, že zaparkujeme. Nebola som prvá, ktorá si ho v rohu námestia, či parkoviska všimla. Pri študovaní automatu na parkovné som zistila, že sa nachádzame na námestí pomenovanom po Janovi Nepomuckom. 


14. mája 2018

Vodopády Myrafälle


V prvú májovú nedeľu som bola tretím (alebo až štvrtým?) pasažierom v aute, ktoré sa vybralo na výlet do Rakúska. Naším cieľom boli vodopády Myrafälle nad dedinou Muggendorf v Dolnom Rakúsku. Dedina Muggendorf sa nachádza vo Viedenských Alpách a prírodným skvostom tohto miesta sú práve vodopády nad obcou. Priznám sa, kým mi o nich syn, ktorý ma na túto cestu pozval, nepovedal, o tomto kúsku Rakúska som nikdy predtým nepočula.

Aby sme sa na toto miesto dostali, museli sme prejsť približne 140 km. Keď som si doma prezerala na mape, kadiaľ nás cesta povedie, zistila som, že po diaľnici budeme obchádzať aj mestečko Laxenburg, kde som bola pred rokom. Keďže som tam nenašla moju "kešku" (tak som si nazvala hľadanie sôch sv. Jana Nepomuckého), chcela som sa do mestečka ešte raz vrátiť. A tak sa aj stalo.

O mojom zámere som dopredu nepovedala, až keď sme sedeli v aute a blížili sme sa k Viedni, tak som syna poprosila, či by sme si nemohli urobiť z diaľnice malú zachádzku. Súhlasil. Ešte pri vlaňajšej návšteve Laxenburgu som vedela iba o jednej soche svätca, večer pred cestou som na internete zistila, že sú tam dokonca dve. Prvú, o ktorej som vedela už rok, sme našli hneď, ale tú druhú nám pomohol nájsť až jeden domáci, ktorého som sa na sochu spýtala. Našťastie som si jej fotku stiahla doma do mobilu. Keď nás cyklista doviedol na miesto, zistila som, že je to len kúsok od  miesta, kde som sa pohybovala aj pred rokom.


22. marca 2018

Rakúske kraslice


Keď som bola približne pred rokom vo Viedni, dostala som sa aj do časti Viedne, kde som nikdy predtým nebola. Práve tam sa konal v tom čase aj jeden z veľkonočných trhov. Toto miesto som krátko spomenula aj v článku o hudobníkoch Viedne. Keďže je teraz už len zopár dní pred veľkonočnými sviatkami a do Viedne sa už do sviatkov určite nedostanem, pokúsim sa niekoľkými fotografiami nalákať aspoň vás. Možno sa tam vyberiete.

Altwiener Ostermarkt sa koná  mestskej časti Freyung. Je to krásne staré námestie, kde okrem skvelej atmosféry ponúkajú tradičné výrobky, medzi ktorými nesmú chýbať umelecky maľované kraslice a tradičná kvetinová veľkonočná výzdoba. Hovorí sa, že na tomto mieste môžete uvidieť až 40 000 veľkonočných vajec rôznych veľkostí. Okrem kraslíc tam uvidíte sviečky, kvety, šperky, hračky, prútené koše, ručne vyrábané produkty z dreva, keramiky, kameňa a mnoho ďalších drobností pripomínajúcich veľkonočné sviatky. 

31. januára 2018

Cestou k Dómu sv. Štefana


Keď som prišla na koniec Flohmarktu, čiže blšieho trhu, obrátila som sa znovu tým smerom, z ktorého som prišla. Už som sa nepredierala davom pomedzi stánky, ale som prešla mimo na chodník ulice súbežnej s trhom. Jej názov je Linke Wienzeile. Lemujú ju domy, ktorý je jeden krajší ako druhý. Sú v rôznych stavebných štýloch, ale najviac je  asi tých secesných. 


6. januára 2018

Najznámejšia viedenská tržnica


Ako som už spomenula v predošlom príspevku, toto miesto vo Viedni som do novembra minulého roku nikdy nenavštívila. Jednak preto, že predtým som bola vo Viedni v sobotu asi len raz a to bolo v predvianočnom období, takže som sa vtedy zamerala hlavne na vianočné trhy. Hoci je trh otvorený od pondelka do soboty, o sobote píšem preto, že to je deň v týždni, kedy sa tam  oplatí najviac ísť.

V poslednom príspevku som sa s vami rozlúčila na mieste, ktoré bolo už len niekoľko metrov od Naschmarktu, ako hovoria tejto tržnici Viedenčania. Nachádza sa v 6. viedenskom obvode a s jeho 2,3 hektárovou rozlohou je najväčším trhom vo Viedni. Toto miesto je nazývané aj bruchom Viedne. Viedenská tržnica oslávila v septembri 2016 sté výročie od svojho vzniku. V roku 1916 bola dokončená a otvorená táto tržnica, hoci už v osemnástom storočí na týchto miestach predávali poľnohospodári svoje produkty. 

Aj keby som bola k prvým stánkom trhu prišla poslepiačky, dovtípila by som sa, že sa tam predávajú ryby. Množstvo rýb. Nielen mrazených a čerstvých, ale aj sušených a taktiež rôzne rybie produkty. Určite to neboli iba ryby, ktoré boli ulovené v rakúskych vodách. 


5. januára 2018

Od Karlsplatzu po Naschmarkt


Ako som písala v predošlom článku, od sochy Nepomuckého som sa vrátila do metra a odtiaľ som sa odviezla na konečnú trasy metra U2, čo bola hneď nasledujúca stanica. Mohla som tú vzdialenosť necelého kilometra prejsť aj peši, ale chcela som si šetriť sily a využiť kúpený cestovný lístok. Vystúpila som teda na stanici Karlsplatz. Chvíľu som sa motala v podzemí, kde som si zaspomínala na jednu udalosť spred niekoľkých rokov a potom som vyšla von.