Tihany žije levanduľou a z levandule

Ako málo stačí k tomu, aby sa nejaké miesto stalo populárne a turistami navštevované. Príklad toho som videla pred pár dňami v maďarskom meste Tihany. Je to v podstate väčšia dedina a okrem kláštora tam veľa historických pamiatok nenájdete. No jeho obyvatelia dokázali z neho urobiť turistami obľúbené a veľmi navštevované miesto. Hlavne vďaka levanduli, ktorá sa tam pestuje.

Levanduľa s vôňou Stredomoria, odkiaľ pochádza, patrila vždy k najobľúbenejším aromatickým rastlinám. Podľa legendy vôňa tohto kvetu pochádza z raja. Už v staroveku ju Egypťania aj Feničania používali na výrobu parfumov a na mumifikáciu. Starí Gréci a Rimania poznali tiež jej blahodarný účinok a pridávali ju do kúpeľov. Odtiaľ pochádza jej názov z latinského lavare - umývať sa.

Sobota v Tihany

Je sobota ráno a budík mám nastavený na 5:10. Budím sa však už o pol piatej. Veľa som toho nenaspala, keďže som išla spať až po polnoci. Vstávam skôr preto, lebo idem na výlet do maďarského mestečka Tihany (čítaj Tyhaň). Mám kúpený poznávací zájazd, na ktorý som chcela ísť už minimálne tri roky.... Túto sobotu sa tak konečne stalo.

Cesta po maďarských cestách ubehla tentokrát celkom v pohode. Aj keď mapa Google hovorí, že túto vzdialenosť prejde auto za dve a pol hodiny, nám to autobusom trvalo o niečo dlhšie.  Na rovnomenný polostrov Tihany, ktorý na severovýchodnej strane vbieha do jazera a k levanduľovému poľu, ktoré sa nachádza na okraji mesta Tihany, sme dorazili o pol jedenástej. Vtedy nastalo moje prvé prekvapenie, presnejšie povedané sklamanie. Pole som si predstavovala úplne ináč. Nádherne v radoch zakvitnuté levandule, hýriace tmavofialovou farbou. Realita bola takáto:

Od Albertiny až po Schönbrunn

bude opisovať moju cestu tento posledný príspevok z nedávneho výletu do Viedne. Kým som sa však do Schönbrunnu dostala, prešlo dosť času a prešla som niekoľko ďalších  miest. V predošlom príspevku som napísala: "Boli už dve hodiny, keď som sa eskalátorom prepravila ku vchodu do Albertiny." Aj to, že do galérie som nešla. Na chvíľu som sa pred vchodom zastavila len preto, aby som si urobila niekoľko fotografií.

Viedeň - vlakom metra U2

som sa presunula len o tri stanice ďalej. Vystúpila som na Museumquartier a vyšla som von z podzemia. Ocitla som sa už na pre mňa  dôverne známych miestach. Popri budovách múzeí na Námestí Márie Terézie som sa dostala na začiatok ulice Mariahilfer Str. V jednej z bočných ulíc som potrebovala nájsť kostol a pred ním sochu Nepomuckého.

Prvá júnová nedeľa vo Viedni

Z prvej júnovej nedele som už jeden príspevok zverejnila. Bol to ten z parku V o l k s g a r t e n. Dnes sa k tomu výletu vrátim pekne po poriadku. Z autobusu som vystúpila neďaleko hlavnej vlakovej stanice  a následne som vošla do podzemia, aby som si v automate kúpila celodenný lístok na viedenskú mestskú dopravu. S čerstvo zakúpeným lístkom som nastúpila do metra. Vlakom na trase U1 som sa odviezla na stanicu Schwedenplatz. Tam som z podzemia vyšla von a hľadala som správnu zastávku električky, ktorou som mala pokračovať ďalej. Tu som si uvedomila, že zbytočná mi je informácia na zastávke, ktorým smerom električka ide, keď som ani len netušila, či mám ísť smerom Praterhauptalee alebo Hernals Wattgasse. Ani som len netušila, ktorým smerom je ten môj hľadaný cieľ. Nasledovalo dôkladné študovanie cestovných poriadkov a o správnosti výberu smeru  ma presvedčil až čas odchodu električky, ktorý bol rovnaký na cestovnom poriadku na zastávke a aj v mojom mobile, v ktorom som si nechala vyhľadať trasu na mape Google. Nielen v tej chvíli som sa presvedčila, ale uvedomovala som si to po celý deň - električky a vlaky metra, ktoré som použila, prišli vždy presne podľa cestovného poriadku.

Záhrada plná rozkvitnutých ruží

Lístok na cestu do Viedne som si kupovala ešte 14. mája. Tak, ako niektorí ľudia hľadajú lacné letenky, mňa baví získavať cestovné lístky jednej žltej dopravnej spoločnosti. Akciové do Viedne sú za jedno euro. Veľa ich v ponuke nie je, preto ma potešilo, že sa mi už druhý raz podarilo kúpiť taký lacný lístok na cestu tam aj späť. Začiatok júna som volila preto, že som sa chcela ísť pozrieť na kvitnúce ruže vo viedenskej Volksgarten. Tým, že počasie tohoročného mája bolo, aké bolo, nevedela som, či termín kvitnutia ruží trafím správne. Nakoniec ruže boli v plnom rozkvete, ale mierne im uškodili májové dažde. Je jasné, že som do Viedne nešla len kvôli ružiam. Zase som si naplánovala aj hľadanie ďalších sôch Jána Nepomuckého.

Do tohto príspevku dám len to, čo sa týka ruží. Bránou záhrady som prešla približne pol hodiny po poludní. V čase najväčšieho úpalu a aj čo najnevhodnejšieho pre fotenie.