Južná Kréta 2004

Onedlho bude tomu pätnásť rokov, čo som jednu moju dovolenku strávila na južnej Kréte. Keď som začala písať tento blog, napísala som sem, že sa budem vracať aj k niektorým starším dovolenkám a cestovaniu. Dnes som sa rozhodla, že si pripomeniem práve túto májovú dovolenku z roku 2004. Na internete som zistila, že aj v súčasnosti je v ponuke cestovných kancelárií pobyt presne na to isté miesto, kde som bola s priateľkou R. Našťastie, dnes je tá možnosť, že si už vopred môžem pozrieť niektoré miesta prostredníctvom žltého panáčika na mapách Google. Keby to bolo možné aj pred tými 15 rokmi, pochybujem, že by som si to miesto na dovolenkový pobyt vybrala. Po prejdení pár kilometrov na mape som zistila, že sa tam toho za ten čas veľa nezmenilo.

Zaujímavá bola už cesta tam. V tom období som mala v obľube kombinované cestovanie k moru. Aby bolo jasné, čo myslím - jedna cesta autobusom a druhá letecky. Neprekážalo mi sedieť niekoľko hodín v autobuse, z ktorého som mohla vidieť krajinu, ktorou sme prechádzali. Z lietadla takú možnosť nemáme. Naším cieľom bol prístav Pireus. Ešte skôr, ako nás autobus doviezol do prístavu, vodič nám urobil menšiu autobusovú prehliadku Atén. Vďaka nej sme napríklad mohli vidieť v tom čase ešte nedostavaný olympijský štadión (letná olympiáda v roku 2004 sa konala v auguste práve v Aténach) a z diaľky sme videli aj  Akropolu.

Pireus je najväčší prístav Grécka, má významnú dopravnú funkciu, spája Atény s ostrovmi a okolitým svetom, má významné turistické dopravné postavenie a je aj sídlom gréckej vojenskej flotily.

V prístave Pireus sme sa nalodili na trajekt a nocou sme sa plavili na Krétu, kde sme doplávali skoro ráno. Keďže to bola moja prvá cesta trajektom a mala som z nej strach, vyriešila som to veľmi jednoducho. Myslela som na to už doma, keď som sa na cestu chystala. Kúpila som si nejaké rastlinné tabletky, ktoré ma mali upokojiť a uspať. Aj sa tak stalo. Prebrala som sa až na trúbenie sirény, keď sme sa približne po siedmich hodinách plavby blížili do prístavu. Či to bol Heraklion alebo iný, na to si už nespomínam.

Náš pobyt mal byť v prímorskej dedine Makrigialos (píše sa to aj Makry Gialos - dá sa zmýliť s tým istým názvom v severnej časti Grécka), ktorá sa nachádza na juhovýchodnom pobreží Kréty, vzdialenej  približne 27 kilometrov východne od mesta Ierapetra. Táto fotografia je z cesty autobusom z prístavu na juh ostrova.

Zariadenie Artemis, kde sme sa po príchode do strediska Makrigialos ubytovali, sa nachádza priamo na palmovej pláži, od mora len zopár metrov. Ubytovanie bolo v štúdiách a apartmánoch s balkónmi a terasami. Len nám sa ušla izba, ktorá balkón nemala, dokonca bola nižšie ako úroveň okolitých priestorov. Našťastie sme sa v izbe veľa nezdržiavali, boli sme viac vonku v záhrade pred apartmánovým domom alebo o pár metrov ďalej pri mori. Areál obklopuje záhrada so stromami a palmami, poskytujúca dokonalý úkryt pred horúcim slnkom. Juhovýchod Kréty, kde stredisko Makrigialos leží,  patrí do najsuchšej oblasti na Kréte. Keďže sme tu boli na prelome mája a júna, trávnik bol ešte krásne zelený a záhrada a vzduch boli presýtené vôňou kvetov.

 

Pláž, od ktorej nás delilo len niekoľko schodov, bola kamienková. Väčšinou sme boli na nej len hostia nášho apartmánového domu. My dve s priateľkou sme si neskôr našli miesto na opaľovanie a kúpanie mimo tejto pláže. Na more a pláž sa sťažovať nemám dôvod.

Divoká pláž, ktorú sme obsadili my dve,  sa nachádzala len kúsok od našej izby.

Líbyjské more je more v Stredozemnom mori medzi Krétou, africkým pobrežím a deltou Nílu, pričom presná západná hranica mora je neistá, obyčajne sa uvádza Tunisko.

Líbyjské more

V jedno dopoludnie sme sa vybrali na výlet do najbližšieho mesta Ierapetra. Na prvej fotke odchádzame z nášho ubytovania.

Ierapetra je najväčším strediskom a jediným mestom na južnom pobreží Kréty a zároveň najužnejším mestom Európy. Mesto má dlhú pobrežnú promenádu. Bohužiaľ, mesto ma však ničím neočarilo, nič ma tam neupútalo. Pri príležitosti návštevy tohto mestečka treba pripomenúť ešte aj to, že Kréta je približne 250 km dlhá, pričom v najširšom mieste (pri Heraklione) dosahuje šírku 60 km a naopak najužšia je pri meste Ierapetra, kde sa zužuje na 12 km.

Nie každý deň sme mali od rána slnečné počasie. Jedno také ráno sme využili na prechádzku mimo pobrežnej turistickej časti strediska, hore do kopcov medzi olivové háje. Okrem olív tam bolo množstvo skleníkov, kde pestovali zeleninu, hlavne paradajky. Sem-tam sa objavilo nejaké malé obydlie. Odchádzali sme odtiaľ k moru s malým žltým melónom, ktorým nás obdarovali domorodci.

 

Tu som videla rásť aj strom, ktorý som dovtedy nepoznala. Jeho názov je rohovník obyčajný, alebo aj svätojánsky chlieb. Je to stálozelený strom, ktorý je výnimočný tým, že môže rásť aj vo veľmi skromných podmienkach, kde sa iným drevinám nedarí. Dlhý a rozvetvený koreň mu umožňuje prežiť aj počas dlhších období sucha.

Cestou späť k moru sme objavili takéto krásne oleandrové zákutie. No Kréta je známa aj množstvom iných kvetov.

Spomínam si, ako som si v jedno ráno privstala už okolo piatej hodiny s tým, že idem urobiť zopár fotiek, kým je na uliciach čo najmenej ľudí. Nezabudnem na to, ako ma rozčuľovali všetky tie stĺpy s elektrickým a ktovie akým ešte vedením. Sú tam aj po rokoch, keď ich snímali s kamerami Google streets. Pri prechádzaní ulicami prostredníctvom žltého panáčika som si pomyslela, že škoda, že nebola taká možnosť aj pred pätnástimi rokmi.

Stredisko Makrigialos je pre tých, ktorým na dovolenke nechýba ruch, ani množstvo barov či hlučných britských turistov. Je to pokojné miesto, na môj vkus až príliš ospalé. Celé sa tiahne popri mori, kde sa pláže striedajú s malými hotelmi a ubytovacími zariadeniami. Keďže sme mali zaplatený pobyt bez stravy, dalo sa tam najesť, prípadne nakúpiť potraviny. 

Ešte posledné fotografie z dvojtýždňovej dovolenky na Kréte. Večer sme odlietali domov z letiska v Heraklione.

Makrigialos - 23.5. - 6.6. 2004