Prvá júnová nedeľa vo Viedni

Z prvej júnovej nedele som už jeden príspevok zverejnila. Bol to ten z parku V o l k s g a r t e n. Dnes sa k tomu výletu vrátim pekne po poriadku. Z autobusu som vystúpila neďaleko hlavnej vlakovej stanice  a následne som vošla do podzemia, aby som si v automate kúpila celodenný lístok na viedenskú mestskú dopravu. S čerstvo zakúpeným lístkom som nastúpila do metra. Vlakom na trase U1 som sa odviezla na stanicu Schwedenplatz. Tam som z podzemia vyšla von a hľadala som správnu zastávku električky, ktorou som mala pokračovať ďalej. Tu som si uvedomila, že zbytočná mi je informácia na zastávke, ktorým smerom električka ide, keď som ani len netušila, či mám ísť smerom Praterhauptalee alebo Hernals Wattgasse. Ani som len netušila, ktorým smerom je ten môj hľadaný cieľ. Nasledovalo dôkladné študovanie cestovných poriadkov a o správnosti výberu smeru  ma presvedčil až čas odchodu električky, ktorý bol rovnaký na cestovnom poriadku na zastávke a aj v mojom mobile, v ktorom som si nechala vyhľadať trasu na mape Google. Nielen v tej chvíli som sa presvedčila, ale uvedomovala som si to po celý deň - električky a vlaky metra, ktoré som použila, prišli vždy presne podľa cestovného poriadku.

Kým som si zistila, ktorým smerom musím pokračovať, chvíľu som sa na námestí so zastávkou metra Schwedenplatz zdržala a do príchodu mojej električky som čo to aj pofotila. Okrem iného ma tam zaujala aj reklama na plavbu po Dunaji do Bratislavy. 

 

Zo stanice Schwedenplatz som sa električkou č.1 doviezla až po zastávku Hetzgasse. To som už mala pred sebou cieľ cesty - Hundertwasserhaus.

 

Na rohu ulíc Kellergasse a  Löwengasse, kde sa nachádza Hundertwasserhaus, som už raz dávno bola. Bolo to presne 8. júna 2010, kedy som bola zatiaľ prvý aj posledný raz na nočnom letnom koncerte v Schönbrunne. Keď som dorazila na miesto, prvé, čo som si uvedomila, bolo, že fotenie bude dosť náročné, lebo v ulici bolo milión ľudí a málo svetla. Pre tých, ktorí by náhodou nevedeli, o aký dom ide, aspoň pár slov: Hundertwasserhaus vo Viedni je jedným z najznámejších diel architekta, maliara a sochára Friedensreicha Hundertwassera. Spolu s ním sa na návrhoch podieľal architekt Josef Krawina. Pôvodnou funkciou domu bolo ubytovanie sociálne slabších ľudí, nakoniec je skôr turistickou atrakciou.

Dlho som sa tam nezdržala. Nenastúpila som však hneď na električku, aby som sa vrátila tam, odkiaľ som prišla, ale peši som sa pobrala ulicou Kegelgasse, až som prišla k dunajskému kanálu. Donaukanal  je regulované 17 km dlhé bočné rameno Dunaja na jeho pravom brehu. Od začiatku systematického osídlenia bolo topografickým východiskom založenie sídla. Viedeň, predtým Vindobona stála na vyvýšenej terase jeho pravého brehu. Pomenovanie Kanal sa používa už od roku 1700. Dočítala som sa, že z dôvodu, že slovo kanál evokuje asociácie otvorenej kanalizácie, podnikli sa pokusy o premenovanie Donaukanal na iné meno, jedno z nich bolo napríklad Kleine Donau, ale tie sa nestretli s úpechom. Brehy kanála sú využívané na športovanie - beh a cyklistiku.

Električkou som sa presunula zase o kus ďalej. Vlastne som sa vrátila, ale nevyastúpila som na námestí Schwedenplatz, pokračovala som ďalej až po zastávku Schottenring. Konečne som bola relatívne blízko od sochy Nepomuckého, ktorá sa nachádza na jednom z mostov cez Donaukanal. Most sa volá Rossauerbrucke. Ako som kráčala k mostu, prechádzala som popri veľmi peknej a zaujímavej budove, ktorú som doteraz ešte nikdy nevidela.

Až doma som pátrala, čo je to za komplex budov. Zistila som, že sa jedná o Rossauer kasárne. Tieto boli postavené v rokoch 1865-69 korunným princom Rudolfom v 9. viedenskom obvode Alsergrund, na ulici Rossauer Lände pri Dunajskom kanáli ako obranné kasárne. Dnes v nich, okrem iných ústredí, sídli aj rakúske ministerstvo obrany.

Konečne som mala pred sebou prvú sochu Nepomuckého toho dňa.

Od Dunajského kanála  a sochy Nepomuckého som sa ulicou Türkenstrasse vybrala peši, lebo som v diaľke videla veže nejakého kostola. Táto ulica bola pomenovaná  na pripomenutie si tureckého obliehania Viedne v roku 1862.  Po približne desiatich minútach chôdze som sa dostala k ulici, na jednej strane ktorej bol kostol, veže ktorého som videla z diaľky a na druhej strane bol veľký park.

Votivkirche - Ďakovný kostol na námestí Rooseveltplatz je považovaný za najvýznamnejšiu novogotickú sakrálnu stavbu na svete. Ide o kostol, ktorý bol postavený ako poďakovanie národov monarchie za spásu Františka Jozefa. Stavbu inicializoval jeho mladší brat Ferdinand Maximilián. Vyzval celé impérium na verejnú zbierku, z ktorej bol kostol postavený.

 

Pôvodný názov Votivpark bol premenovaný na Park Sigmunda Freuda. V roku 1997 bol na počesť 40. výročia vzniku Európskej únie vysadený v parku kruh stromov. Jeden strom predstavoval jednu členskú krajinu. V roku 2004 po rozšírení EU o nové členské štáty bol v parku osadený kamenný stôl so stoličkami, ktoré predstavujú susedov Rakúska. 

Z parku som prešla k stanici metra Schottentor Univesität a odtiaľ som sa presunula o tri stanice ďalej. O tom však až nabudúce.

Vďaka mobilným telefónom a internetu v nich je orientácia v cudzích mestách uľahčená. Aj toto sú dôkazy o tom, že som pri poslednej ceste mobil naozaj dostatočne využívala. Na tieto účely by sa mi však zišiel väčší tablet.