Viedeň - vlakom metra U2

som sa presunula len o tri stanice ďalej. Vystúpila som na Museumquartier a vyšla som von z podzemia. Ocitla som sa už na pre mňa  dôverne známych miestach. Popri budovách múzeí na Námestí Márie Terézie som sa dostala na začiatok ulice Mariahilfer Str. V jednej z bočných ulíc som potrebovala nájsť kostol a pred ním sochu Nepomuckého.

Po krátkom blúdení uličkami mi pribudla ďalšia socha Nepomuckého, ktorá stojí pri vchode do kostola sv. Jozefa na Windmühlgasse. Keď som si naplánovanú úlohu splnila, vrátila som sa späť spodnú časť nedeľnej  Mariahilfer Strasse a znovu som vošla do stanice metra.

Pomyslela som si, že je najvyšší čas, aby som si išla pozrieť rozkvitnutú Volksgarten. Hoci som od nej nebola veľmi vzdialená, rozhodla som sa ísť metrom. Chcela som si šetriť nohy, lebo predo mnou bolo ešte celé popoludnie. Vystúpila som na stanici Rathaus. Zo stanice metra však nevyjdete niekde pred radnicou na mieste, ktoré tak dôverne poznajú tí, ktorí do Viedne cestujú častejšie. K tomu miestu som musela prejsť nejaký kus peši. Totiž, tá radnica je dosť velikánsky komplex budov. Našťastie som na tomto mieste nebola prvý raz, poznala som ho už z jednej z predošlých  návštev Viedne.

O Volksgarten som už napísala v tomto príspevku.

Keďže som bola v blízkosti Hofburgu, zo záhrady som prešla už po neviem koľký raz týmito najznámejšími miestami Viedne. Viedenský Hofburg je jedným z najväčších palácových komplexov na svete. Jeho najstaršie časti siahajú až do 13. storočia, ale stavebné práce pokračovali až do storočia dvadsiateho. V Hofburgu až do roku 1918 sídlili a vládli Habsburgovci. V súčasnosti sa tu nachádzajú početné múzeá s prvotriednymi zbierkami, Španielska jazdecká škola, kongresové centrum, sídlo rakúskeho spolkového prezidenta a tiež starobylé Námestie hrdinov Heldenplatz.

Na vnútornom nádvorí stojí aj toto súsošie. Znázorňuje cisára Františka I. Zobrazuje cisára na osemuholníkovom stĺpe v starožitnom rúchu, na bočných čelách stĺpa sú bronzové reliéfy zobrazujúce činnosť ľudí. Stĺp obklopujú štyri kolosálne sochy symbolizujúce vieru, silu, mier a spravodlivosť.

Jozefské námestie s jazdeckou sochou cisásra Jozefa II.

Schody do Albertiny boli špeciálne vyzdobené. Nikdy predtým som si nevšimla, že by už schody naznačovali, aká výstava sa koná v priestoroch galérie.

Albertina bola v minulosti súčasťou najväčšieho mestského paláca cisárskej rodiny Habsburgovcov, dnes je umeleckým múzeom a galériou medzinárodného významu. V čase, keď som bola vo Viedni, vrcholila v galérii výstava s názvom Od Rubensa po Makarta, ktorá predstavovala zbierku vyše sto obrazov a sôch vytvorenými tými najslávnejšími umelcami, ktoré patrili do súkromnej zbierky rodiny Lichtenštajnovcov

Boli už dve hodiny, keď som sa eskalátorom prepravila ku vchodu do Albertiny. Priznám sa, že som ešte galériu nikdy nenavštívila. Možno niekedy, keď mi počas výletu vo Viedni nevyjde počasie a bude napríklad pršať, pôjdem aj do galérie. Asi to tak skoro nebude, pretože moje výlety si organizujem väčšinou individuálne, cestovné lístky si síce kupujem dopredu, ale len čo sa ráno v deň plánovaného odchodu ukazuje nepekné počasie, lístky zakaždým stornujem.

Od Albertiny som pokračovala peši ďalej. Kam? To sa dozviete z ďalšieho príspevku. Neviem, či aj na ostatných pôsobí toto súčasné horúce počasie ako na mňa. Mozog mám od skorých dopoludňajších hodín denne ako uvarený. Takže dúfam, že na ďalšie pokračovanie nebudete čakať tak dlho, ako na túto časť, ktorou sa s vami zatiaľ lúčim.