Spomienka na 27.8.2019

S boľavými nohami a pľuzgiermi na nich som už domov z výletu vo Viedni prišla viackrát. Vždy, keď tam idem, tak prejdem peši minimálne desať kilometrov. Ešte viac som zvykla prejsť vtedy, keď som si nekupovala celodenný lístok na mestskú dopravu.

Na tento deň, na ktorý dnes budem spomínať, som však už do Viedne išla s boľavou nohou. Bolesť do nohy mi prešla z bedrového kĺbu a tam asi z chrbtice. Myslela som si, že veď to nejako rozchodím. Nie, nerozchodila som, iba som si pohoršila. Deň po výlete som ledva prešla do pol kilometra vzdialeného obchodu. Na polceste som zostala stáť, tiekli mi slzy od bolesti a rozhodovala som sa, či sa mám vrátiť, alebo pokračovať v ceste na nákup. Ešte dlho, niekoľko mesiacov trvalo, kým mi bolesť v nohe prešla.

Možno sa pýtate, prečo som vôbec s takou nohou na výlet cestovala. Vysvetlím to.

Medzi mojimi známymi blogermi bol aj jeden bloger z Viedne. Navzájom sme si sledovali blogy a vymieňali si pod článkami komentáre, občas sme si poslali poštu aj mimo blog. On mi po jednom z mojich výletov do Viedne navrhol, či by som mu nedala vedieť, keď tam pôjdem najbližšie, že by ma rád osobne spoznal a pozval aspoň na kávu. Keď som už mala kúpené cestovné lístky na cestu koncom augusta,  poslala som mu správu s otázkou, či tá jeho ponuka ešte platí. Dohodli sme sa, že ma počká na konečnej zastávke autobusu, ktorým som cestovala z Bratislavy. (O tom, že som mala sprievodcu po Viedni, som spomenula už v  článku s názvom Jodok-Fink-Platz). Lenže do toho prišla tá bolesť a mne bolo nepríjemné, aby som cestu a stretnutie deň pred termínom cesty zrušila. Myslela som si, že mi bloger  z Viedne neuverí a že si bude možno myslieť, že som pred stretnutím s ním dostala strach.

Do Viedne som prišla na konečnú pred hlavnou stanicou žltým autobusom. Bolo práve desať hodín. Tam už na mňa čakal. Nemusela som sa s ničím zdržiavať, lebo už mal pre mňa kúpený celodenný lístok na mestskú dopravu. Električkou č. 0 sme sa presunuli do časti mesta, kde som chcela nájsť ulicu Apostelgasse Tam mala stáť prvá socha Nepomuckého toho dňa. Tentokrát som nemusela márniť čas nad mapou mesta v mobile, do mobilu som sa pozerala len vtedy, keď som sa rozhodovala, za ktorou sochou sa vydáme ďalej. Na hľadané miesto sme pôvodne chceli prísť autobusom, na ktorý sme mali prestúpiť z električky. Bohužiaľ, na tej trati nás na zastávke privítala ceduľa s oznamom, že tam autobus nestojí, pretože ide inou trasou kvôli prácam na trase. Tak sme teda pokračovali ďalší kus cesty peši. Nepomuckého sme našli a pokračovali sme v hľadaní ďalších sôch.

Do tohto príspevku som vybrala niekoľko fotografií z miest, kde som dovtedy vo Viedni nebola, alebo som ich predtým nefotila. Moje kroky viedli vlastne podľa plániku, ktorý som si pripravila už dávnejšie doma a boli na ňom zaznamenané miesta, kde sa nachádza socha Nepomuckého. Okrem sôch svätca veľa fotografií z toho dňa nemám a sochy Nepomuckého som vám už ukázala v predošlých dvoch príspevkoch z toho výletu. Ešte nikdy som si z Viedne nepriniesla tak málo fotiek, ako  toho dňa.

Už doma pri plánovaní viedenskej cesty som si pomyslela, že by som sa tentokrát konečne mohla po dlhých rokoch pozrieť aj do Pratru. Nestalo sa tak, no jeho veľké ruské koleso som videla aspoň z idúceho vlaku, ktorým sme sa presúvali z jednej časti Viedne do inej. V ten deň som použila ozaj všetky dostupné dopravné prostriedky od električky, cez autobus, trolejbus, vlak a samozrejme aj metro. Peši sme tiež prešli kusisko.

Po necelých troch hodinách putovania Viedňou sme si na chvíľu sadli na lavičku v tieni. V ten deň bolo príšerne teplo a na mojom spoločníkovi som videla, že už má toho celkom dosť. A to bol trénovaný turista. Aj mňa noha neprestávala bolieť.

Až po viac ako hodine cestovania, chôdze a hľadania som fotila poslednú sochu toho dňa. Keď som ju mala, povedala som, že končíme. Mali sme toho obaja dosť. Odviezli sme sa znovu na stanicu, kde sme si konečne dali aj tú kávu. O štvrtej som už sedela v autobuse na ceste domov.

Dom na predchádzajúcej fotografii mi padol do oka, keď sme hľadali poslednú sochu toho dňa. Viac som o ňom napísala na mojom instagramovom profile.

Klik Instagram

Tento deň má aj nemá pokračovanie. S Wernerom sme naďalej boli v kontakte prostredníctvom blogov, ale už aj Instagramu. Tam si Werner založil profil až po mojej návšteve Viedne. Zverejnil na ňom zopár fotografií a niekoľko príspevkov napísal ešte aj na svoj blog. Dva dni po mojej návšteve Viedne zverejnil článok z turistiky, pri ktorej nafotil aj sochu Nepomuckého.  Ešte nedávno bol jeho blog prístupný na internete, no keď som dnes chcela na článok zverejniť odkaz, zistila som, že blog už neexistuje. Pravdepodobne vypršal čas, dokedy bol zaplatený jeho webový priestor....V článku spomenul aj moju návštevu spred pár dní a naše spoločné putovanie za sochami Nepomuckého. Jednu, ktorú sme spolu nefotili, mal aj v spomínanom článku.

Potom nastalo obdobie, kedy som mala úplne iné starosti a problémy v súkromí. Nemala som veľa času venovať sa blogom, pretože som cestovala mimo môjho bydliska za chorou mamou. Čas bežal, prešla jeseň a po nej vianočné sviatky, Nový rok. V tom období som už mala zlé tušenie. Na Wernerovom blogu nepribúdali nové články a nebolo tam ani žiadne vianočné prianie. Na mnou odoslanú novoročnú sms mi po niekoľkých dňoch prišla správa, že moja sms nebola prevzatá. V januári sa začali ozývať už aj ďalšie blogerky, ktoré sledovali Wernerov blog. Nejako im to nesedelo, že sa tak dlho neozval.

Až jedna z nich začala po ňom pátrať. Tá sledovateľka jeho blogu nakoniec zistila, že Werner ešte 2. decembra zomrel a pár dní pred Vianocami bol pochovaný na jednom z viedenských cintorínov. Medzi dátumom úmrtia a pohrebu bol nezvyčajne dlhý čas a mne pri tej príležitosti napadlo iba to, že ktovie, kedy ho našli mŕtveho. Žil sám, bol asi dva či tri roky vdovec. Ani radšej nechcem vedieť podrobnosti.  Tak teda skončilo moje prvé aj posledné stretnutie s viedenským blogerom Wernerom. Zajtra bude rok odvtedy, čo sme spolu hľadali vo Viedni sochy Nepomuckého.

***

.
Toto bola posledná fotka na jeho Instagrame. Nazvala som ju Cesta do neznáma. Tušil, či vedel Werner, že jeho pozemská cesta už za zákrutou nebude pokračovať? Ktovie...

Už sa vám stalo, že vami sledovaný blog zmĺkol a vy ste sa následne dozvedeli, že bloger, či blogerka už nežije? Werner nie je prvý bloger, ktorého blog som sledovala a jeho blog sa odmlčal preto, že jeho autor zomrel.