Jodok-Fink-Platz

Keď ste si prečítali dnešný nadpis, tušili ste, kam vás zavediem? Ja som do nedávnej návštevy Viedne o takomto námestí ani len netušila. Keďže som tam nafotila najviac fotiek z celého dňa, rozhodla som sa, že tento môj príspevok venujem len tomuto viedenskému námestiu.

Námestie Jodoka Finka sa nachádza vo viedenskom okrese Josefsstadt. Pomenované bolo (14. augusta 1929 Mestský výbor pre kultúru) po Jodokovi Finkovi, bývalom rakúskom kancelárovi.  Od roku 1919 do 1920 pôsobil ako prvý spolkový kancelár v Rakúsku. Predtým bolo námestie súčasťou Piaristengasse - Piaristická ulička.

Berg a krajina v jeho okolí

Leto je ako stvorené na výlety. Ja som si však ani na toto leto nič konkrétne neplánovala.. Žiadne zahraničné dovolenky, žiadne more, cestujem a výletujem len po Slovensku, prípadne v rakúskom pohraničí.  Keďže je tohoročné leto znovu také horúce, ako tie nedávne predošlé, som najradšej doma.  Moje správanie  je v ostatných rokoch rovnaké. Veľmi často zostávam doma schovaná pred slnkom za stiahnutými žalúziami. Horúčavám sa vyhýbam.

Keď sa nad tým zamyslím, ani v dávnejšej minulosti, keď som ešte bola v pracovnom pomere, ma nelákalo dovolenkovať v tej najhorúcejšej sezóne. S výnimkou Chorvátska, kde som bola zakaždým počas prázdninových mesiacov. K iným moriam som s obľubou cestovala pred sezónou a potom radšej až v septembri a v októbri. V súčasnej dobe  sa aj tak čudujem každému, kto sa v júli, či v auguste vyberie napríklad do Egypta. Vlastne sa čudujem, že tam ľudia vôbec cestujú. Vedela by som vymenovať viac takých krajín, kde som v minulosti rada  trávila čas pri mori, dnes by som tam už nešla.

Na výlety a bicyklovanie si vyberám dni s nižšími teplotami. A tých bolo doteraz dosť málo. Počas jedného takého dňa som sa vybrala na cyklistický okruh v blízkom rakúskom pohraničí. Viac som o ňom napísala na cyklistickom blogu, no teraz by som sa chcela venovať iba jednému bodu na mape Rakúska, cez ktorý som prechádzala. Je to obec Berg. Už dlhší čas mám v konceptoch náčrt článku o nej, konečne ho teda dopíšem a zverejním.

Tihany žije levanduľou a z levandule

Ako málo stačí k tomu, aby sa nejaké miesto stalo populárne a turistami navštevované. Príklad toho som videla pred pár dňami v maďarskom meste Tihany. Je to v podstate väčšia dedina a okrem kláštora tam veľa historických pamiatok nenájdete. No jeho obyvatelia dokázali z neho urobiť turistami obľúbené a veľmi navštevované miesto. Hlavne vďaka levanduli, ktorá sa tam pestuje.

Levanduľa s vôňou Stredomoria, odkiaľ pochádza, patrila vždy k najobľúbenejším aromatickým rastlinám. Podľa legendy vôňa tohto kvetu pochádza z raja. Už v staroveku ju Egypťania aj Feničania používali na výrobu parfumov a na mumifikáciu. Starí Gréci a Rimania poznali tiež jej blahodarný účinok a pridávali ju do kúpeľov. Odtiaľ pochádza jej názov z latinského lavare - umývať sa.

Sobota v Tihany

Je sobota ráno a budík mám nastavený na 5:10. Budím sa však už o pol piatej. Veľa som toho nenaspala, keďže som išla spať až po polnoci. Vstávam skôr preto, lebo idem na výlet do maďarského mestečka Tihany (čítaj Tyhaň). Mám kúpený poznávací zájazd, na ktorý som chcela ísť už minimálne tri roky.... Túto sobotu sa tak konečne stalo.

Cesta po maďarských cestách ubehla tentokrát celkom v pohode. Aj keď mapa Google hovorí, že túto vzdialenosť prejde auto za dve a pol hodiny, nám to autobusom trvalo o niečo dlhšie.  Na rovnomenný polostrov Tihany, ktorý na severovýchodnej strane vbieha do jazera a k levanduľovému poľu, ktoré sa nachádza na okraji mesta Tihany, sme dorazili o pol jedenástej. Vtedy nastalo moje prvé prekvapenie, presnejšie povedané sklamanie. Pole som si predstavovala úplne ináč. Nádherne v radoch zakvitnuté levandule, hýriace tmavofialovou farbou. Realita bola takáto:

Od Albertiny až po Schönbrunn

bude opisovať moju cestu tento posledný príspevok z nedávneho výletu do Viedne. Kým som sa však do Schönbrunnu dostala, prešlo dosť času a prešla som niekoľko ďalších  miest. V predošlom príspevku som napísala: "Boli už dve hodiny, keď som sa eskalátorom prepravila ku vchodu do Albertiny." Aj to, že do galérie som nešla. Na chvíľu som sa pred vchodom zastavila len preto, aby som si urobila niekoľko fotografií.

Viedeň - vlakom metra U2

som sa presunula len o tri stanice ďalej. Vystúpila som na Museumquartier a vyšla som von z podzemia. Ocitla som sa už na pre mňa  dôverne známych miestach. Popri budovách múzeí na Námestí Márie Terézie som sa dostala na začiatok ulice Mariahilfer Str. V jednej z bočných ulíc som potrebovala nájsť kostol a pred ním sochu Nepomuckého.

Prvá júnová nedeľa vo Viedni

Z prvej júnovej nedele som už jeden príspevok zverejnila. Bol to ten z parku V o l k s g a r t e n. Dnes sa k tomu výletu vrátim pekne po poriadku. Z autobusu som vystúpila neďaleko hlavnej vlakovej stanice  a následne som vošla do podzemia, aby som si v automate kúpila celodenný lístok na viedenskú mestskú dopravu. S čerstvo zakúpeným lístkom som nastúpila do metra. Vlakom na trase U1 som sa odviezla na stanicu Schwedenplatz. Tam som z podzemia vyšla von a hľadala som správnu zastávku električky, ktorou som mala pokračovať ďalej. Tu som si uvedomila, že zbytočná mi je informácia na zastávke, ktorým smerom električka ide, keď som ani len netušila, či mám ísť smerom Praterhauptalee alebo Hernals Wattgasse. Ani som len netušila, ktorým smerom je ten môj hľadaný cieľ. Nasledovalo dôkladné študovanie cestovných poriadkov a o správnosti výberu smeru  ma presvedčil až čas odchodu električky, ktorý bol rovnaký na cestovnom poriadku na zastávke a aj v mojom mobile, v ktorom som si nechala vyhľadať trasu na mape Google. Nielen v tej chvíli som sa presvedčila, ale uvedomovala som si to po celý deň - električky a vlaky metra, ktoré som použila, prišli vždy presne podľa cestovného poriadku.

Záhrada plná rozkvitnutých ruží

Lístok na cestu do Viedne som si kupovala ešte 14. mája. Tak, ako niektorí ľudia hľadajú lacné letenky, mňa baví získavať cestovné lístky jednej žltej dopravnej spoločnosti. Akciové do Viedne sú za jedno euro. Veľa ich v ponuke nie je, preto ma potešilo, že sa mi už druhý raz podarilo kúpiť taký lacný lístok na cestu tam aj späť. Začiatok júna som volila preto, že som sa chcela ísť pozrieť na kvitnúce ruže vo viedenskej Volksgarten. Tým, že počasie tohoročného mája bolo, aké bolo, nevedela som, či termín kvitnutia ruží trafím správne. Nakoniec ruže boli v plnom rozkvete, ale mierne im uškodili májové dažde. Je jasné, že som do Viedne nešla len kvôli ružiam. Zase som si naplánovala aj hľadanie ďalších sôch Jána Nepomuckého.

Do tohto príspevku dám len to, čo sa týka ruží. Bránou záhrady som prešla približne pol hodiny po poludní. V čase najväčšieho úpalu a aj čo najnevhodnejšieho pre fotenie.

Hainburg an der Donau - brána do západného sveta

Prečo som doteraz nepísala nič o meste, ktoré je síce za hranicami, ale mám do neho z domu len necelých 15 km? Nedávno som  v Bratislavských novinách čítala článok o tom, ako bola Petržalka - moje bydlisko - na niekoľko rokov súčasťou hraničného pásma s kilometrami ostnatých drôtov a  za touto železnou oponou bolo Rakúsko.

Po prejdení hraničného prechodu v Bergu prejdete iba jednou dedinou a tým ďalším miestom je už Hainburg an der Donau. Už samotný názov mesta naznačuje, že leží na Dunaji. Je to mestečko, ktoré som tu na blogu už možno spomenula, častejšie ho však spomínam na mojom cyklistickom blogu. Hainburg an der Donau, o ktorom dnes niečo napíšem a pridám aj fotografie, som od otvorenia hraníc navštívila mnohokrát. Konečne došlo aj na to, aby som mu na tomto blogu venovala vlastný článok.

Do Hainburgu (bežne to "an der Donau" nezvykneme používať)  nechodievam na žiadne nákupy, ani tankovať pohonné hmoty do auta, ako to robia mnohí Slováci. Chodievam tam len za účelom výletovania. Na prepravu do Hainburgu som doteraz použila viaceré spôsoby - od auta, cez loď, autobus, no mojím najčastejším dopravným prostriedkom býva bicykel. Už mi chýba len to, aby som sa tam raz vybrala peši 😉

Takýto pohľad sa mi ponúka, keď prichádzam do Hainburgu na bicykli.

Výlet na Moravu III.

Mojou ďalšou zastávkou na ceste po južnej Morave bolo mestečko Podivín. Že má Podivín štatút mesta, to som sa dozvedela až z internetu, keď som si pripravovala tento článok. Na mňa pôsobil ako dedina. Asi preto, že som z neho veľa nevidela. Vlastne som si tam prišla iba vyfotiť sochu Nepomuckého.

Výlet na Moravu II.

Ako som v predošlom príspevku sľúbila, tak teraz konám. Pokračujem v rozprávaní o mojom nedávnom výlete na Moravu. Z Břeclavi Poštornej som sa autobusom odviezla do Lednice. 

Bolo pol hodiny po dvanástej, keď autobus dorazil na lednické Zámecké námestie. Po vystúpení z autobusu som sa vybrala ako prvé vyfotiť sochu Nepomuckého. Stojí len kúsok od námestia s radnicou, kde je aj zastávka autobusov.  Viac fotografií lednickej sochy Nepomuckého nájdete TU.

Výlet na Moravu I.

Presne pred týždňom som nasadla ráno do vlaku na trati Bratislava - Praha, z ktorého som vystúpila v prvej stanici, čiže v moravskom meste Břeclav. Toto mesto na južnej Morave som dovtedy poznala len ako železničnú stanicu, cez ktorú prechádza vlak do Brna alebo do Prahy.

Stanica, kde som vystúpila, je momentálne celá v rekonštrukcii. Najprv som si ju poriadne zo všetkých strán prešla, aby som pri ceste späť vedela, kam mám ísť. Až potom som sa vybrala do mesta. Prvé, čo ma zaujalo, bol tento parkovací dom pre bicykle. Videla som ho predtým v televízii, ale nepamätala som si mesto, v ktorom sa nachádza.

Južná Kréta 2004

Onedlho bude tomu pätnásť rokov, čo som jednu moju dovolenku strávila na južnej Kréte. Keď som začala písať tento blog, napísala som sem, že sa budem vracať aj k niektorým starším dovolenkám a cestovaniu. Dnes som sa rozhodla, že si pripomeniem práve túto májovú dovolenku z roku 2004. Na internete som zistila, že aj v súčasnosti je v ponuke cestovných kancelárií pobyt presne na to isté miesto, kde som bola s priateľkou R. Našťastie, dnes je tá možnosť, že si už vopred môžem pozrieť niektoré miesta prostredníctvom žltého panáčika na mapách Google. Keby to bolo možné aj pred tými 15 rokmi, pochybujem, že by som si to miesto na dovolenkový pobyt vybrala. Po prejdení pár kilometrov na mape som zistila, že sa tam toho za ten čas veľa nezmenilo.

Zaujímavá bola už cesta tam. V tom období som mala v obľube kombinované cestovanie k moru. Aby bolo jasné, čo myslím - jedna cesta autobusom a druhá letecky. Neprekážalo mi sedieť niekoľko hodín v autobuse, z ktorého som mohla vidieť krajinu, ktorou sme prechádzali. Z lietadla takú možnosť nemáme. Naším cieľom bol prístav Pireus. Ešte skôr, ako nás autobus doviezol do prístavu, vodič nám urobil menšiu autobusovú prehliadku Atén. Vďaka nej sme napríklad mohli vidieť v tom čase ešte nedostavaný olympijský štadión (letná olympiáda v roku 2004 sa konala v auguste práve v Aténach) a z diaľky sme videli aj  Akropolu.