Sopron

Mesto blízko maďarsko-rakúskej hranice v blízkosti rakúskeho Neziderského jazera. To je Sopron. Ono sa stalo naším cieľom v sobotu pred dvomi týždňami, keď sme uvažovali v rakúskom Podersdorfe, čo ďalej. Či ísť domov alebo sa vybrať niekde, kde sme ešte neboli. Musím sa priznať,  ja som v Soproni už raz bola, ale bolo to tak dávno, že som si z mesta absolútne nič nepamätala. Bolo to ešte v časoch totality, kedy sa poriadali rôzne nákupné zájazdy do okolitých krajín. Na jednom takom som bola práve v Soproni. Takže pár minút pred pol piatou sme zaparkovali v jednej ulici blízko centra a vybrali sme sa na prehliadku mesta. Svetlo v ten deň nebolo veľmi priaznivé na fotografovanie a o tom čase ho už veľmi rýchlo ubúdalo.

O tomto meste sa hovorí, že je mostom medzi Rakúskom a Maďarskom. Počtom historických pamiatok sa zaraďuje na druhé miesto v Maďarsku, hneď za Budapešťou. Jeho bohatá historická minulosť siaha až do dôb rímskej ríše. Na mieste, kde sa nachádzal stred starovekého rímskeho mesta, leží dnes hlavné šopronské námestie. Keďže som sa počas mojej krátkej návštevy mesta nedostala do žiadneho múzea a nepodarilo sa mi zohnať ani žiadne materiály o meste, niektoré historické fakty som hľadala na internete. 

Tu  sme zaparkovali a vybrali sme sa ďalej do centra mesta.

Len kúsok od auta sme prišli na námestie, ktoré je hlavným nákupným miestom. Tvorí hranicu starého mesta. Vyníma sa na ňom Mariánsky stĺp. Tento bol postavený na mieste stredovekého kostola Panny Márie, ktorý bol zbúraný v r. 1632. Dôvodom zbúrania boli obavy, že sa môže dostať do rúk Turkov, ktorí by z jeho veže mohli strieľať do hradu.

Môj prvý výlet k Neziderskému jazeru

Ako som písala v predošlom článku, moja návšteva Podersdorfu pri Neziderskom jazere spred dvoch týždňov nebola prvá. Skoro presne na deň som tam bola v roku 2009. Vtedy to bolo prvýkrát.

Bola  tiež sobota a tento výlet sme si so synom vôbec neplánovali. Spomínam si, že keď sme odchádzali z domu, ani sme netušili, kam vlastne pôjdeme. Keďže toto rakúske jazero nie je od nášho bydliska ďaleko, je vzdialené len niečo cez 50 km, rozhodli sme sa, že naším cieľom bude práve toto miesto. 

Aby sme sa z Bratislavy dostali do Podersdorfu, mestečka s majákom, museli sme prejsť najprv mesto Neusiedl am See. To je len kúsok od Parndorfu, ktorý poznajú azda všetci nákupov chtiví Západoslováci. My sme sa však ani v jednom z týchto dvoch miest vôbec nezastavili. Pokračovali sme ďalej. Syn už toto miesto poznal, bol tam raz v zime, keď bolo jazero zamrznuté. To sa mne zatiaľ nepodarilo.  Ale i tak si myslím, že najkrajšie je pozerať sa na tento kraj zo sedla bicykla.

Pri majáku v Podersdorfe

Uplynuli presne dva týždne odo dňa, kedy som bola sestrou pozvaná na spoločný výlet k neďalekému Neziderskému jazeru v Rakúsku. Ja som v tých miestach bola už viackrát, ale sestra tam ešte nikdy nebola. U nás sa ukazovalo celkom pekné počasie, s výletom som teda súhlasila, dokonca som sa mu veľmi potešila.

Keďže si zvyknem odchody na výlety plánovať na dopoludňajšie hodiny, čas odchodu z Bratislavy bol pre mňa trošku neobvyklý. Bolo už skoro štvrť na tri, keď sme vystúpili z auta v mestečku Podersdorf am See, ktoré leží na brehu známeho jazera Neusiedler See. Mestečko Podersdorf je súčasťou najvýchodnejšej a zároveň aj najmladšej rakúskej spolkovej krajiny Burgenland,  krajiny, ktorá ponúka množstvo prírodných krás, medzi ktoré patrí aj spomínané jazero. Od auta sme prešli iba kúsok a ocitli sme sa na ceste, ktorá viedla k prístavu, ktorému dominuje maják. Asi aj vďaka majáku je toto miesto obľúbenou výletnou destináciou pre peších turistov aj cyklistov.  Ja osobne som tu už bola tiež aj na bicykli.

Bolo teda úplne logické, že aj naše prvé kroky viedli práve k majáku. Voda v jazere bola tentoraz pokojná a celkom čistá. Z mojich doterajších návštev som ju takú zažilla iba raz. Len počasie nebolo práve najvhodnejšie pre fotografovanie. Nad vodou sa vznášal opar, kvôli ktorému  nebolo vôbec vidieť druhý breh jazera a kopce, ktoré sa vypínajú na jeho opačnej strane. Hladinu jazera nezdobili ani zvyčajné plachetnice. Preto sme sa tu ani veľmi dlho nezdržali a rozhodli sme sa, že sa domov ešte nevrátime a že využijeme blízkosť maďarských hraníc a náš výlet sme z Podersdorfu presmerovali práve do Maďarska.  No o tom zase niekedy inokedy. Teraz by som chcela ukázať to, čo sa dá vidieť pri Neziderskom jazere.

V pätici po Viedni - 2. časť

Keď sme sa vrátili k zaparkovanému autu, mali sme v nohách približne desať kilometrov. Nie málo na to, aby sme už neboli značne unavení. Preto sme si dali už len posledný cieľ a tým bol Schönbrunn.

Je to asi najnavštevovanejšie miesto nielen Viedne, ale aj celého Rakúska. O jeho histórii, architektonických slohoch, ktorými za stáročia mnohými prestavbami prešiel, nebudem písať, to si každý nájde sám. Prehliadku samotného zámku sme nezrealizovali, sústredili sme sa len na jeho exteriéry a na park, ktorý ho obklopuje.

V pätici po Viedni - 1. časť

Mojou ďalšou návštevou Viedne bola len niekoľkohodinová cesta počas vianočných sviatkov  v roku 2000. Bolo to vtedy náhle spontánne rozhodnutie, keď sme nevedeli, čo so sviatočným popoludním. Keďže sú v decembri dni krátke, do Viedne sme prišli už v čase, keď sa pomaly začalo stmievať. Mesto bolo krásne zasnežené a vianočne vyzdobené. Ľutovala som, že sme už nestihli vidieť vianočné trhy pred radnicou, ktoré aj počas toho sviatočného dňa likvidovali. Od tej chvíle som si želala vidieť takúto Viedeň znova. No trvalo to ešte dobrých pár rokov, kým sa tak stalo.

Stále dokazujem to, že aj keď máme Viedeň tak blízko, nemala som veľakrát príležitosť a ani dôvod, aby som tam chodila často. Pre moju nasledujúcu návštevu Viedne bolo podnetom vlastne to, že sme mali kúpenú diaľničnú známku na desať dní, ktorú si kúpil syn pri tej príležitosti, že ma bol vyzdvihnúť na letisku vo Schwechate, keď som sa vracala z dovolenky na Cypre. Bolo to koncom mája 2007. Okrem mňa a mojich synov išla s nami aj sestra s partnerom.  Vyzbrojili sme sa mapou a sprievodcom po Viedni, knižkou, ktorú som si kúpila ešte pred prvou cestou do Viedne. Keďže starší syn v tom čase pracoval vo firme, z ktorej ho párkrát poslali služobne do Viedne, spoliehali sme sa na neho, že na parkovanie nájde miesto, ktoré nebude ďaleko od centra.  Nakoniec sme auto zaparkovali na jednej ulici mestskej časti Landstrasse, práve pred obchodom s fotoaparátmi. Na druhej strane ulice bol kostol Rochuskirche. Odtiaľ sme sa peši pomalou chôdzou a so zastávkami na fotenie vybrali do centra mesta. K Štefanskému námestiu sme prišli za necelých 30 minút.  

Rochuskirsche-Landstraßer Hauptstrasse-Hotel InterContinental

Stubenring Dr. Karl Lueger

Ako sme sa blížili k Štefanskému námestiu, typický konský zápach už chvíľu naznačoval, že sa blížime k miestu, odkiaľ vychádzajú viedenské fiakre na obhliadku mesta. Množstvo čakajúcich fiakrov zabralo celú jednu stranu Dómu sv. Štefana.

Moje prvé spomienky na Viedeň

Najbližšou svetovou metropolou od môjho bydliska je Viedeň, hlavné mesto Rakúska. Či som tam išla vlakom, autom, autobusom alebo loďou, do jeho centra napríklad k Štefanskému námestiu to nebolo nikdy viac ako 80 km. Všetci dobre vieme, že hoci  to máme z Bratislavy do Viedne tak blízko, nebolo to vždy samozrejmé, že sme sa tam mohli vybrať napríklad na nedeľnú prechádzku alebo na kávu. 

Moje prvé návštevy Viedne boli ešte v čase, kedy sme tam bežne cestovať nemohli. Hoci som v jednom prípade strávila v meste skoro celý deň, veľa som z neho nevidela.  Z nemeckého Kolína nad Rýnom som vlakom pricestovala v ranných hodinách na Westbahnhof a do ani nie 80 km vzdialenej Bratislavy som najbližší autobusový spoj mala až neskoro popoludní.Tak som ten deň trávila len v blízkosti vlakovej stanice, kde som si v úschovni odložila batožinu, s  ktorou  som cestovala  z týždňovej služobnej cesty v Nemecku. Niekoľkokrát som prešla známu ulicu Mariahilfer Strasse, na chvíľu som sa vošla zohriať do niektorého obchodu, peniaze som nemala, takže kupovať nebolo za čo a krátko pred odchodom autobusu som si vybrala kufor z úschovne a taxíkom som sa odviezla na miesto, odkiaľ mi odchádzal autobus do Bratislavy. Bolo to myslím v januári 1986, bola poriadne treskúca zima a na ten deň si s nadšením vôbec nespomínam.

Karnevalové Benátky

Nie je to tak dávno, čo som polemizovala nad tým, či som bola alebo nebola v Taliansku. Teraz už o tom niet pochybností. V uplynulý víkend sme si urobili menší rodinný výlet a naším cieľom boli karnevalové Benátky.

Zúčastnili sme sa organizovaného zájazdu s cestovnou kanceláriou. V piatok dve hodiny pred polnocou sme vyrazili na dlhú, skoro 700-kilometrovú cestu. Celý sobotňajší deň sme strávili v Benátkach a domov sme sa vracali zase v noci. Počas únavného dňa sme dúfam videli väčšinu pamiatok, ktoré Benátky ponúkajú. Fotografie, ktoré boli zamerané hlavne na karnevalové masky, som uverejnila už v článku na blogu Mimi a jej svet. Už tam som sa vyslovila, že ak sa vyberiem do Benátok znovu, tak už nie počas karnevalu. Tie davy ľudí mi raz stačili.

Paríž - mesto, kam sa musím vrátiť V.

Posledný deň v Paríži

Nastal posledný deň nášho poznávacieho zájazdu do Paríža. V našej skupine boli aj takí, ktorí si na posledný deň objednali návštevu Disney parku. Takže ráno sme odviezli najprv týchto ľudí , vyložili sme ich a tam nás zase večer počkali. My sme sa vrátili späť do Paríža, kde sme mali naplánovanú  vyhliadku z Víťazného obláka, ulicu Champs Elyseés  a plavbu loďou po Seine a potom už len voľný program.

Autobus nás zase vyložil niekde v blízkosti Eiffelovky a peši sme sa vybrali k Víťaznému oblúku, ktorý je jednou z najreprezentatívnejších pamiatok Paríža. Na vyhliadkovú plošinu Víťazného oblúka bolo potrebné vyšliapať nekonečné množstvo schodov, ale pohľad odtiaľ na Paríž stál za to. Pod nami sa tiahla najznámejšia parížska ulica Champs Elysée a široko-ďaleko bolo vidieť ulice tohto veľkomesta.

Paríž - mesto, kam sa musím vrátiť IV.

Druhý deň - Montmartre a Eiffelova veža

Zo štvrti La Défense sme sa opäť presunuli do centra Paríža, tentokrát do štvrti Montmartre, v ktorej stojí aj jedna z najznámejších pamiatok, ktorou je chrám Basilique du Sacré Coeur. Tým, že je postavená na najvyššom mieste Paríža, je odtiaľ nádherný pohľad na mesto.

Paríž - mesto, kam sa musím vrátiť III.

Druhý deň - La Défense

Po prehliadke zámku a záhrad vo Versailles sme počkali na tom istom mieste, kde nás autobus ráno vyložil. Rýchlo sme do neho nastúpili a znovu sme sa vydali na cestu do Paríža. Na toto popoludnie sme mali v pláne pozrieť najmodernejšiu štvrť Paríža, ktorou je La Défense. Leží severozápadne od centra na ľavom brehu Seiny.  Táto štvrť s budovami, výška ktorých sa blíži  niekedy až k dvesto metrom, patrí nielen k najmodernejším parížskym, ale aj k najvýznamnejším  moderným urbanistickým celkom sveta. 

Štvrť je aj dosť veľká, takže sme ju mohli zväčša vidieť len z autobusu. Krátku zastávku na vystúpenie sme dostali neďaleko miesta, kde sa nachádza hotel Hilton a kúsok od neho aj jeden obchodný dom. Pätnásť minút, ktoré sme dostali k dispozícii na individuálny rozchod, bolo žalostne málo na to, aby si to tam človek lepšie pozrel. Ja som to riešila tak, že som vbehla do obchodného domu, v ktorom som si za tú chvíľu stihla kúpiť jedinú vec, ktorú som si z Paríža priniesla. Ale že to tak bude, to som  v tej chvíli  ešte netušila.

Táto parížska štvrť je hodná toho, aby v nej turista mohol stráviť viac času, než ako bolo dopriate nám.

Paríž - mesto, kam sa musím vrátiť II.

Druhý deň - Château de Versailles

Druhý deň začal raňajkami v hoteli, ktorý bol vzdialený približne dvadsať minút jazdy z centra Paríža. Už si presne nepamätám, čo všetko bolo v raňajkovej ponuke, ale určite viem, že tam nebolo nič od mäsových výrobkov. Okrem pečiva, masla, džemov, jogurtov  a iných sladkých potravín, boli k raňajkám vynikajúce croissanty. Tie boli také dobré, že som dovtedy ani odvtedy také nejedla.

Po skorých raňajkách nás autobus odviezol do Versailles, kde nás skoro za jazdy vyhodili z autobusu v jednej z uličiek neďaleko zámockého areálu. Zároveň nám oznámili, že tak isto budeme aj nastupovať, preto sme mali na minútu dodržať čas odchodu. Bolo mi jasné, že cestovka chcela ušetriť na parkovnom autobusu priamo vo Versailles, preto sme museli vystúpiť veľmi rýchlo, lebo všade boli značky so zákazom státia  (alebo aj zastavenia?).  Pred zámok sme prišli asi pol hodiny pred jeho otvorením, preto rady pred ním neboli až tak dlhé. 

Po asi pol hodine sme sa dostali dnu. Najprv sme si pozreli interiéry zámku s jeho expozíciami.Ako už aj deň predtým, aj tu vo Versailles som zistila, že mi pohľad na to množstvo umeleckých diel nič nehovorí. Boli tam obrazy a sochy rôznych slohov, slohov takých, ktoré sa mi nepáčia. S istotou viem, že mi stačí na tieto diela pozerať v Pijoanových Dejinách umenia. Ak sa mi ešte niekedy podarí ísť do Paríža, pravdepodobne tieto dve kultúrne pamiatky vynechám. 

Paríž - mesto, kam sa musím vrátiť I.

Prvý deň v Paríži

Metropola Francúzska bola pre mňa až do septembra roku 2007 veľkou neznámou. V jeseni to bude už päť rokov, čo som konečne aj ja spoznala jedno z najkrajších miest Európy. Mesto módy a krásy, prezývané tiež mestom na Seine. Týmto príspevkom si chcem osviežiť spomienky na moju prvú a zatiaľ aj poslednú návštevu tohto mesta. Rada by som odhalila aj vám, ako som videla Paríž objektívom môjho fotoaparátu.

Vôbec som tento výlet neplánovala, prišlo to úplne nečakane. Dcéra mojej sesternice sa ma spýtala, či by som nerobila doprovod jej mamine na  poznávacom zájazde, ktorý jej chcela darovať k narodeninám. Aj som chvíľu váhala, pretože som mala práve pred sebou desaťdňovú dovolenku v Chorvátsku a termín tohto zájazdu mal byť len o dva týždne po návrate z nej. Nakoniec som súhlasila a 13. septembra sme krátko po dvanástej hodine nastúpili do autobusu, ktorý nás viezol za krásami Paríža.

Po dlhej ceste, ktorá trvala jedno popoludnie a celú prebdenú noc, sme skoro ráno prišli do Paríža. Moje prvé fotografie z Paríža zobrazujú Panthéon, ktorý stojí na Montagne Ste-Geniéve, na pahorku Svätej Jenovévy, patrónky mesta. Peši sme pokračovali do Luxemburských záhrad. Už tam som pochopila, že z tohto zájazdu budem mať buď fotografie alebo budem počuť výklad sprievodkyne. Oboje sa stíhať nedalo.  Luxemburské záhrady (Jardin du Luxembourg)  s rozlohou 22.5 hektára sú druhým najväčším verejným parkom hlavného mesta Francúzska.  Park je tvorený záhradami, ktoré prislúchajú k Luxemburskému  palácu. Záhrady sú charakteristické svojou príjemnou atmosférou a krásne udržiavanými zelenými plochami. Súčasťou parku je vyše 100 rôznych sôch, fontán a monumentov, ktoré sú roztrúsené po celej ploche záhrad.