Viedeň - hľadanie sôch Nepomuckého

Z botanickej záhrady som po ulici Rennweg prišla na jej začiatok, tam, kde sa začína námestie Schwarzenbergplatz. Na rohu ulice stojí Schwarzenberský palác a na jeho bočnej stene je nika, v ktorej je umiestnená socha sv. Jana Nepomuckého. Keď som sa blížila k spomínanému palácu, už z druhej strany ulice, po ktorej som kráčala, som si všimla, že sochu si vyfotím len veľmi ťažko. Pred ňou bola kopa stavebného materiálu, ktorý bol ohradený plotom. Keď som prišla blízko, práve sa tam objavil nejaký stavebný robotník. Jeho som sa spýtala, či môžem ísť za plot, aby som si sochu vyfotila. Nemal voči tomu žiadne námietky. Ako som sa snažila urobiť fotku cez otvory plota, prišiel ku mne a celý plot odsunul, aby som si sochu mohla vyfotiť. Socha z 18. storočia zobrazuje svätca s hlavou naklonenou k boku. Pozerá sa na kríž, ktorý drží v ruke. 

Najmenší vinohrad vo Viedni

Viete, kde sa nachádza? Čítajte ďalej, dozviete sa. Určite viem, že po ulici, ktorou som sa dostala k botanickej záhrade, som už raz vo Viedni prechádzala. Vtedy som si však nevšimla, že na plote patriacom budove univerzity je oznam, že za rohom je botanická záhrada. Vlastne som si nevšimla ani samotnú univerzitu, ani obrovitánsky platan pred ňou. Možno to bolo tým, že som vtedy nebola sama. Zistila som, že keď som s niekým, nedokážem si všímať toľko vecí, ako keď som sama. A nakoniec, vtedy bola Viedeň pod snehom, aj tak by bolo zbytočné do botanickej záhrady chodiť. Tentokrát som si však jej návštevu neodpustila. 

Jesenná Viedeň - Belvedér

Skoro po roku som sa vybrala znovu s fotoaparátom do Viedne. Na návštevu mesta som mala tentokrát čas od dopoludnia až do večera. Približne desať minút po desiatej sme trošku meškajúc dorazili na konečnú neďaleko Hauptbahnhof a večer o 20:25 som odtiaľ odchádzala domov. Po mnohých rokoch som mala na hraniciach zážitok s kontrolou cestovných dokladov. Ani si veru nepamätám, kedy som takú zažila naposledy. Rakúšania zastavovali všetky autá, na kamiónoch kontrolovali plomby, vošli do autobusov a každý sa musel preukázať s cestovným dokladom.

Po príchode bola ešte obloha zatiahnutá, ale už sa začínala oblačnosť pomaly trhať. Keďže som na novej viedenskej hlavnej stanici ešte nebola, prvá moja cesta viedla tam. Na toaletách a malou prehliadkou stanice som sa zdržala asi pätnásť minút a potom som už išla smerom k Belvedéru, čo bola moja prvá fotozastávka.

Do Hodonína som cestovala kvôli soche Nepomuckého

Celé toto horúce leto som sa nevedela dočkať, kedy konečne klesnú teploty, aby som sa mohla vybrať na cesty a splniť aspoň niečo z toho, čo som si cez zimu naplánovala. Už dávno som mala namierené do slovenského mesta Holíč, kde som doteraz nikdy nebola. A keďže som už bola tak blízko hraníc s Českom, z  Holíča som si odskočila aj do pár kilometrov vzdialeného Hodonína.

Na blízkej Morave mám poznačených viac miest, kam by som chcela ísť hľadať a fotiť sochy Jana Nepomuckého.  V ten deň, kedy som sa vybrala do Holíča, bolo horúco aj napriek tomu, že už bola skoro polovica septembra. V meste som toho prešla veľa peši a bola som nielen z chôdze, ale aj z tej horúčavy dosť unavená. Nebyť toho, možno by som si okrem Hodonína vybrala ešte aj ďalšie miesto so sochou Nepomuckého, no na ďalšie miesta si to budem musieť naplánovať inokedy.

V Hodoníne som z autobusu vystúpila asi o štvrť na dve na zastávke označenej ako Anenská.(v našom cestovnom poriadku je písaná s dvomi n - Annenská).  Mohla som aj na konečnej, čo bola autobusová stanica, ale dobré žienky mi poradili, že mám vystúpiť skôr. (Ozaj, k tým dvom paniam v strednom veku: Mala som možnosť počúvať ich chvíľu na autobusovej zastávke v Holíči, nedokázala som z ich reči posúdiť, akým jazykom rozprávajú. Či je to holíčsky dialekt, alebo nejaký moravský. Blížilo sa to viac k češtine ako k slovenčine.)

Od vystúpenia z autobusu som urobila len pár desiatok krokov a ocitla som sa na mieste, odkiaľ bol krásny pohľad na hodonínsku radnicu. Je to veľmi pekná budova. Radnica je postavená v štýle norimberskej secesie a patrí k významným  budovám mesta. Je v nej sídlo mestského úradu. Ten, kto sa v jej blízkosti pohybuje v čase o 12.00, 15.00 a 18.00, môže si vypočuť zvonkohru. Ja som sa tam vyskytovala mimo tieto časy, takže som zvonkohru nepočula.