Predvianočná atmosféra vo Viedni

Nie, nebudem tu písať o tej tohoročnej viedenskej atmosfére, pretože tú som nezažila. Plánovala som ísť do Viedne, ale k tomu, aby som plán zrealizovala, mi chýbalo niečo, čo som si dala ako podmienku na uskutočnenie výletu. Tou podmienkou bolo, aby bola  Viedeň zasnežená tak, ako pred tromi rokmi, keď som tam bola v predvianočnom období naposledy.  Vianoce sú už tesne predo dvermi, snehu niet ani tu u nás v Bratislave, ani vo Viedni. Preto sa moja predvianočná cesta do Viedne nekonala. Som rada, že som začiatkom decembra navštívila iné rakúske mesto, o ktorom som vám už na tomto blogu viackrát písala. Preto som sa rozhodla, že vám ukážem aspoň to, ako som strávila jednu predmikulášsku zimnú sobotu vo Viedni.

Vianočné trhy sú vo Viedni veľmi populárne a konajú sa predovšetkým na väčších námestiach a peších zónach a ponúkajú jedlo, pitie a vianočný tovar v stánkoch pod šírym nebom. Ponúkajú tu tradičné vianočné výrobky, napr. ručne vyrobené vianočné dekorácie, mydlá, sviečky, betlehémy a veľa darčekov zo skla a keramiky. Po vystúpení z vlaku, vtedy ešte na stanici Süd Bahnhof, bolo najbližšie  miesto s vianočnými trhmi v areáli barokového zámku Belvedere.

 

Posledné zastavenie v Mariazelli

Z jednodňového výletu, ktorý som podnikla začiatkom decembra do Rakúska, som priniesla niekoľko príspevkov nielen na tomto blogu, ale aj na blogu Farebný svet. Týmto dnešným by som sa chcela s Mariazellom a jeho okolím rozlúčiť. Možno sa mi na to miesto podarí ísť zase niekedy v lete, ale o tom radšej zatiaľ ani nesnívam.

Ako posledné vám chcem ukázať cintorín, okolo ktorého sme prechádzali od miesta, kde sme zaparkovali auto a potom časť nad mestom, konkrétne mariazellskú kalváriu, ktorú tvorí štrnásť zastavení.

Bazilika v Mariazelli

Vianočné stromčeky, adventný veniec, betlehem, vianočné ozdoby a svetlá, vôňa punču a perníka, prechádzka po zasneženom meste a nad mestom, krásne pozadie baziliky, pričom kúzelnú atmosféru adventného času umocnili štíty zasnežených Álp, ktoré mesto obklopujú. To sú spomienky na môj nedávny výlet do Mariazellu. Fotografie odtiaľ ste už mohli vidieť v mojich predošlých príspevkoch.

Čo by to bolo za návštevu Mariazellu, keby sme boli obišli baziliku, ktorá stojí na námestí. Jej presný názov je Bazilika Narodenia Panny Márie. Tento rímsko-katolícky pútnický kostol je jednou z najvýznamnejších mariánskych svätýň v strednej Európe.

  

Lunz am See

Lunz am See je neveľká obec v Dolnom Rakúsku s necelými dvomi tisíckami obyvateľov, ktorá je vzdialená od Mariazellu niečo cez 30 km. Tú sme si vybrali na mape vo chvíli, keď sme sa pri jazere Erlaufsee rozhodli, že na návrat do Mariazellu je ešte príliš  skoro. Nevedeli sme o nej nič, iba to, že je tam nejaké jazero. Nakoniec, veď aj samotný názov obce o tom hovorí.  Až doma som si vygooglila viac informácií a mrzí ma, že sme pri prechádzaní obcou neobjavili aj ďalšie pozoruhodné miesto okrem jazera. Lunz am See sa totiž nachádza v oblasti, kam sa oplatí ísť nielen v zime kvôli lyžovačke, ale aj počas celého roka, pretože je to miesto vhodné na turistiku, cyklistiku a vodné športy. Takže tu je zopár zimných fotografií.

 

Erlaufsee - jazero neďaleko Mariazellu

Keď sme si plánovali výlet do Mariazellu, sledovali sme asi týždeň predtým online web kamery z tohto mesta. Na stránke však boli kamery aj z iných miest, jednou z nich bola práve kamera z jazera Erlaufsee. Keď som jedného slnečného dňa uvidela slnkom zaliaty pohľad na jazero, už vtedy som vedela, že ho nemôžeme obísť.

Takýto pohľad sa mi ponúkal 27. novembra o 13,40. Musíte uznať, že to bola nádherná pozvánka, aby sme toto miesto na našom výlete neobišli.

Online web kamera Erlaufsee

A tak sa aj stalo. Keď sme dorazili do Mariazellu, nezostali sme tam, ale sme pokračovali v ceste ďalej. Miesto, kde sme zaparkovali, je len približne 5 km od mestečka. Trošku som bola sklamaná, pretože predpoveď počasia, ktorú meteorológovia na ten deň a toto konkrétne miesto sľubovali, sa so skutočnosťou vôbec nezhodovala. No i tak sme sa tam chvíľu poprechádzali a čosi pofotili.

Predvianočný Mariazell

Tohoročné predvianočné obdobie nás so sestrou zlákalo navštíviť niektorý rakúsky vianočný trh. Hovorili sme o tom dávnejšie a podmienku na to, aby sme ho zrealizovali, sme si dali sneh. V ten deň  malo byť pekné počasie a na mieste, kam pôjdeme, mal byť sneh. Pôvodne sme chceli ísť do Viedne, ale keďže sme si to nechceli nechať na poslednú chvíľu a predpoveď počasia na najbližších desať dní nesľubovala sneženie v oblasti Viedne, rozhodli sme sa pre mestečko Mariazell.

Kostol Sv. Štefana v Badene

V poslednom príspevku venovanom kúpeľnému mestu Baden bei Wien vám chcem ukázať katolícky kostol sv. Štefana, ktorý je možné vidieť v centre tohto kúpeľného mesta. Jeho história je viac ako 700-ročná. Vyznačuje sa  prvkami zo všetkých epoch, počnúc od románskej z 12. storočia, cez gotické prestavby z obdobia okolo roku 1400 až po jeho konečný vzhľad, ku ktorému prišiel v  20. storočí. Pôvodne to bol kláštorný kostol mníchov Augustiánov pustovníkov, neskôr zase dvorný kostol cisára počas jeho pobytu v Badene.

Veža s charakteristickou barokovou cibuľovitou kopulou je vidieť z diaľky a stále dominuje panoráme mesta. V 67 m vysokej veži je tzv. "Paramenty komora" a byt strážneho, v ktorom býval kostolník až do začiatku 20. storočia. Zvonica má päť zvonov.

Baden mesto ruží

Mesto Baden sa môže pochváliť najväčším rozáriom v celom Rakúsku. Nachádza sa v Doblhoffe, kde je na ploche vyše 8 ha množstvo stromov, pestované trávniky a okrem iných kvetov sa tu pestuje približne 600 druhov ruží, ktorých celkové množstvo dosahuje až 20 tisíc rastlín. Každoročne sa v júni konajú Badenské dni ruží, mesto poskytuje v tomto období jemný nádych cisárskeho espritu. V priebehu tohto podujatia sem prichádzajú každý deň stovky návštevníkov. V areáli parku je aj rybník s kačicami a po prechádzke v parkom si môžete sadnúť na lavičke pri rybníku, prípadne v kaviarni a vychutnávať atmosféru tohto parku.

Takže pokračujeme v prehliadke týmto voňavým kútom mesta.

Kúpeľné mesto Baden

Baden  (Baden bei Wien) je okresné mesto v rakúskej spolkovej krajine Dolné Rakúsko ani nie 30 km južne od Viedne. Na západe je obklopené Viedenským lesom, na východe svahmi s množstvom vinohradov, ktoré pomaly klesajú smerom k Panónskej nížine. Preto je známe vinárňami s ponukou vína z okolitých kopcov. Moja prvá návšteva tohto mesta bola práve v čase, kedy sa v meste konali slávnosti hrozna, tá druhá bola v čase kvitnutia ruží.

 

Baden je krásne kúpeľné mesto s bohatou tradíciou. Už pred 2000 rokmi oceňovali starí Rimania horúce sírne pramene, ktoré boli dôvodom na založenie tohto krásneho mestečka. Pôvodná osada, ktorú založil cisár Claudius, sa volala Aqua (voda).

Neskôr sa kúpeľom tešili rôzni cisári a to, že s obľubou navštevovali tamojšie sírne kúpele, je v meste badať na každom kroku. Boli obľúbeným letoviskom známeho rodu Habsburgovcov, boli tiež letným sídlom cisára Franza Jozefa II.  V roku 1713 zachvátil mesto mor a o sto rokov neskôr veľký požiar, ktorý zničil takmer celé mesto. Badenčania ho preto vystavali nanovo a preto je väčšina budov v štýle Biedermeier. 

Žiaden návštevník mesta by si nemal nechať ujsť návštevu Kaiserhausu, ktorý bol pôvodne letným sídlom cisára a ktorý bol v októbri tohto roku po rekonštrukcii otvorený ako múzeum, gotického kostola sv. Štefana, kde prvý raz odzneli tóny Mozartovho Ave Verum,  jedného z najznámejších kasín v Rakúsku a nádherného kúpeľného parku v susedstve kasína. V Badene nájdeme aj historický Beethovenhaus, v ktorom slávny skladateľ zložil Missa Solemis.

Kláštor Heiligenkreuz

Cisterciánsky kláštor Heiligenkreuz leží v obci Heiligenkreuz uprostred zeleného vlnitého Viedenského lesa. Od rakúskej metropoly je vzdialený približne pol hodiny jazdy autom. Je známym a obľúbeným cieľom pútnikov nielen z Rakúska. Založil ho v roku 1133 Leoopold III. Babenberský. Stalo sa to tak, že svojho syna Otta poslal študovať do Paríža, kde prišiel do kontaktu s cisterciánskymi mníchmi. Syn Otto sa veľmi skoro rozhodol vstúpiť do ich kláštora. Pri návšteve svojho otca v Rakúsku ho požiadal o vybudovanie podobného kláštora aj v Dolnom Rakúsku. Otec, zakladateľ kláštora, zomrel iba tri roky po jeho vybudovaní a pochovali ho v novopostavenom kláštore.

Na nádvorí sú dve pamiatky Giovanniho Giulianiho, ktoré sú umelecky hlboko spojené s Heiligenkreuzom. V strede nádvoria stoojí morový stĺp Najsvätejšej Trojice so scénami z biblie a Jozefova studňa, ktorá je na vzdialenej strane pod veľkými platanmi. Obe boli vytvorené na začiatku 18. storočia.  Najväčšou zaujímavosťou kláštorných budov je krížová chodba s viac ako tristo románskymi stĺpmi. 
 

Kláštorný kostol bol vybudovaný v dvoch rôznych štýloch - v románskom a gotickom. Románska časť bola dokončenáv roku 1187 a gotická až v roku 1295. Tri okná nad vchodom sú typické pre cisterciánske opátstva, symbolizujú Najsvätejšiu Trojicu.

Popoludnie v Budapešti

Moja posledná návšteva hlavného mesta Maďarska sa datuje do obdobia spred štyroch rokov. V jedno sobotné dopoludnie, blížilo sa už k obedu, som začula môjho staršieho syna, ako si dohováral po telefóne výlet do Budapešti. Na druhej strane bola jeho priateľka, ktorú som nepoznala, ale napriek tomu som mu navrhla, že by som s nimi veľmi rada išla. Na moje veľké prekvapenie s mojím návrhom súhlasil.

Kým sme vyzdvihli synovu priateľku na opačnom konci mesta a prišli sme na slovensko-maďarské hranice, bolo už dvanásť preč. Na hraniciach sme si ešte museli vystáť radu na diaľničnú známku a potom nám už nebránilo nič v tom, aby sme pokračovali v ceste do Budapešti. No, aby som bola presná, niečo nás tam nechcelo pustiť. Bola to navigácia, podľa ktorej sme sa na ceste orientovali. Keď sme už boli na kraji Budapešti, táto nás niekoľkokrát nasmerovala naspäť do Bratislavy. Po niekoľkých zbytočne najazdených kilometroch sme nakoniec toho blbca vypli a začali sme sa riadiť smerovými tabuľami. Keďže sme nemali mapu Budapešti, nevedeli sme presne, kde sa nachádza miesto, kam sme mali namierené. Po chvíli blúdenia sme nakoniec našli to, čo sme v Budapešti chceli navštíviť. Bolo to Tropicarium.

 

Tropicarium sa nachádza v budove veľkého nákupno-zábavného centra s rôznymi reštauráciami, bufetmi, obchodmi a turistickými atrakciami. Tu sme si najprv zamenili peniaze a po zakúpení vstupenky sme mohli vstúpiť do útrob tohto na zážitky bohatého zariadenia. Dá sa tu zažiť neopakovateľná atmosféra tropického pásma, na vlastné oči vidieť mnohé exotické zvieratá v ich prirodzenom prostredí a tiež zblízka pozorovať pestrofarebný podmorský svet. Tak ak chcete vidieť chameleóny, obrovské korytnačky, škorpióny, pavúky, hady, aligátory, exotické vtáky, žraloky a mnoho iných druhov zvierat, vyberte sa do budapeštianskeho Tropicaria.

Uchvacujúci pohľad je na 11 metrový pozoruhodný tunel a na obrovské 4 metre hlboké žraločie akvárium, v ktorom nad hlavami návštevníkov pláva niekoľko strašidelne vyzerajúcich žralokov a mnoho rôznych druhov farebných rybiek.

Jeden deň na Kalymnose

Ako som už na konci predošlého článku napísala, počas dovolenky na ostrove Kos som si kúpila aj jednodňový fakultatívny výlet na susedný ostrov Kalymnos. Hovorí sa o ňom, že je to jeden z najmalebnejších ostrovov súostrovia Dodekanes. Niekde som sa dočítala, že to bol pôvodne jeden ostrov, ale po nejakom zemetrasení vznikli dva. Preto vzdialenosť medzi obomi ostrovmi nie je veľká. v podstate aj Kalymnos tvorí viac ostrovov

Na Kalymnos sme vyplávali neveľkou loďou z malého rybárskeho prístavu Mastichari, ktorý je od Kefalosu vzdialený približne 25 km. Do prístavu sme sa dostali autobusom. Približne po hodinovej plavbe priplávala loď do prístavu hlavného mesta Kalymnosu, do Pothie, ktorého kamenné domy a domčeky sa šplhajú po chrbte masívnych skál.

Z lode boli zaujímavé výhľady na mesto a jeho okolie, hlavne na kopci sa týčiaci kostol a kláštor Agios Savas. V meste sme sa veľmi dlho nezdržali. Blízko prístavu sme najprv navštívili obchod, ktorý je súčasťou továrne na spracovanie morských húb. Kalymnos je totiž známy aj lovom morských húb, z ktorých sa vyrábajú špongie.

Moja posledná grécka dovolenka

19.6. - 2.7.2005

Pred chvíľou som hľadala čosi v mojich fotoarchívoch a úplnou náhodou som si klikla aj na fotografie, ktoré mám z poslednej gréckej dovolenky. Nechcelo sa mi veriť, lebo práve tú, na ktorú som klikla, som fotila presne na deň pred ôsmimi rokmi. A to bol okamžite podnet k tomu, aby som si na ňu zaspomínala na tomto blogu.

Takže už viete, že som túto grécku dovolenku trávila v júni a jej cieľom bol ostrov Kos.  O čo je menší svojou rozlohou, o to je bohatší na pamiatky minulosti. Je tretím najväčším ostrovom súostrovia Dodekanés a obmýva ho Egejské more. Má mnoho prírodných krás, vlažnú vodu, vďaka mnohým vodným prameňom má bohatú vegetáciu. Z východu na západ sa ním tiahne pohorie s najväčším vrchom Díkaios. Keďže sa tu narodil Hippokrates - otec medicíny, hovorí sa mu aj Hippokratov ostrov. Hlavné mesto ostrova má rovnaké pomenovanie, ako má aj ostrov. Na jeho území sa nachádzajú aj nazaujímavejšie pamiatky. Je to Johanitská pevnosť, z ktorej sa zachovali už len hradby, múry a časti stĺpov.

  

No to, kvôli čomu navštevujú turisti v najväčšej miere tento ostrov, je more a jeho pláže.  Náš apartmán sa nachádzal v malom mestečku Kefalos, ktoré sa nachádza na rovnomennom polostrove. Ten leží na západnej strane ostrova  a je z neho krásny výhľad na malebný ostrovček Kastri, s bazilikou sv. Štefana, typickým symbolom ostrova Kos, ktorý sa nachádza v zátoke Kamari. Aj na tomto mieste to dýchalo dávnou históriou. Podľa miestnych je vraj toto najkrajšia časť ostrova.

Marhaba Djerba

2003 jún

Od prvej cesty do Tuniska pretieklo veľa vody Dunajom a ja som za tie roky cestovala hlavne po Európe. No prišiel rok 2003, kedy som jedného dňa stretla na ulici bývalú kolegyňu. Slovo dalo slovo a domov sme sa rozchádzali po dohode, že pôjdeme na spoločnú dovolenku. Hneď na druhý deň som sa vybrala do cestovnej kancelárie Kartágo a vybrala som jeden zájazd z ponuky last momentov. Cieľom nášho zájazdu bol ostrov Djerba. 

Malý ostrov s veľkou dušou. Aj tak sa hovorí tomuto ostrovu, ktorý sa nachádza blízko pobrežia severnej Afriky. Aj tu, presne tak, ako aj na pobreží Tuniska, sa vo vzduchu mieša vôňa mora, jasmínu, ibiškov a oleandrov. Ostrov má až 320 slnečných dní v roku a je tu relatívne teplo po celý rok. Na ostrove je len pár dedín a skoro všade okolo severného pobrežia sa rozprestierajú hotelové komplexy s nádhernými palmovými záhradmi. Na pevninu sa dá prejsť dvomi spôsobmi. Buď trajektom alebo aj po umelo vytvorenej hrádzi, ktorou vedie cesta , ktorá vyúsťuje neďaleko mesta Zarzis. Táto bola vybudovaná už v časoch Feničanov a Rimanov a vedie ňou aj vodovodné potrubie, ktorým sa z pevniny dopravuje na ostrov voda.

Na ostrove je letisko v meste Melita, ale jeho oficiálny názov je Djerba Zarzis International Airport a je vzdialený asi 9 km západne od mesta Houmt Souk. Na nákupy sa chodieva na tržnicu do mesta Midoun, čo je menšie, ale veľmi príjemné mesto dostupné z každého hotela lacným taxíkom.

Tunisko - hlavné mesto a okolie

Počas jedného dňa fakultatívneho výletu som videla ďalší, približne sedemdesiat kilometrový úsek krajiny. Predmestia hlavného mesta, ktoré som mala možnosť vidieť z autobusu, zanechali vo mne naozaj veľmi dobrý dojem. Keď som videla tie sídliska pri mori, veľmi rada by som si bola to naše petržalské s nimi vymenila. Pomaly bude od tejto spomínanej cesty dvadsať rokov a až teraz v posledných rokoch sa niektoré bratislavské obytné štvrte začínajú podobať na tie, ktoré som videla v hlavnom meste Tuniska.

My sme sa najprv zastavili v slávnom Kartágu, ktoré sa rozprestieralo na východnom brehu jazera Tunis. V súčasnosti je predmestím hlavného mesta. Jeho najväčšou atrakciou sú zvyšky základov Antóniových kúpeľov, prezidentský palác, amfiteáter a iné ruiny kedysi slávneho mesta.

 

Z Kartága sme pokračovali do Sidi Bou Said. Nemenej známa dedinka na skale, ktorá je čoby len kameňom dohodil od Kartága. Jeho biele domčeky s modrými doplnkami lákajú množstvo turistov. Je z neho nádherný výhľad na more.

Tunisko po prvý raz

1.-8.10. 1995

Tunisko bolo pre mňa druhou neobyčajnou krajinou, ktorú som navštívila po tom, čo sa nám otvorili hranice. Po rokoch, čo väčšina z nás cestovala len do krajín socialistického bloku,  začali sa nám ponúkať možnosti cestovať aj do menej známych a vzdialenejších krajín. Takou bola pre mňa rok predtým Mallorka, kde som bola na krátkej týždňovej dovolenke v roku 1994  a rok na to som prvý raz letela na africký kontinent.  

Leteli sme leteckou spoločnosťou Air Slovakia, ktorá už, tak ako aj cestovná kancelária, s ktorou sme cestovali,  neexistuje.  Po necelých troch hodinách letu sme v skorých ranných hodinách pristáli na letisku v Monastire, ktorý je vzdialený od Hammametu, kde sme mali stráviť týždeň dovolenky, viac ako stodvadsať kilometrov. Takže už hneď po prílete som mala možnosť vidieť kus zaujímavej krajiny. Olivovníky, opuncie,  ktorým som si vtedy hovorila len kaktusy, pretože som ich pravé meno nepoznala, datľové palmy, granátové jablká, kozy, ovce, ťavy, obývané nedokončené domy bez striech,  toto všetko bolo pre mňa celkom nové. Náš hotel bol až poslednou zastávkou autobusu, ktorý nás viezol z letiska. Mali sme teda možnosť vidieť aspoň  z autobusu niektoré ďalšie letoviská.

Hammamet je preslávené medzinárodné letovisko, kde je  sústredených nespočetne veľa hotelov tiahnúcich sa pozdĺž pobrežia. Za pozretie tu stojí staré islamské hradné mesto Medina s pevnosťou Kasbah z 15. storočia, ktoré sa rozprestiera na skalnatom výbežku. Je z neho krásny výhľad na tyrkysovo modré more a sú v ňom obchodíky s rôznymi suvenírmi. Mesto sa tiahne dva kilometre do vnútrozemia a pozdĺž pobrežia má až sedem kilometrov.