ČO NÁJDETE NA TEJTO STRÁNKE

19. apríla 2017

Nielen o hudobníkoch Viedne



Prvú aprílovú nedeľu som strávila vo Viedni. Už som tam nebola dobre dávno. A ešte dávnejšie je tomu, ako som bola vo Viedni organizovaným zájazdom. Vlastne tak bolo iba raz a bola to jedna z tých prvých návštev Viedne. Pre deti som vtedy kúpila výlet do Viedne loďou po Dunaji a krátku spomienku som tomu výletu venovala v mojom prvom článku o Viedni. Tomuto poslednému nedeľnému prialo aj počasie. Po Viedni sme sa presúvali nielen peši, ale aj autobusom. Vďaka tomu sme toho stihli celkom dosť.

A čo všetko sme vlastne stihli? Témou poznávacieho zájazdu bola hudobná Viedeň.

Nebolo ešte ani deväť hodín, keď náš autobus zastavil na ceste pri okraji Mestského parku (Stadtpark). Odtiaľto sme sa vybrali za prvými stopami za známymi viedenskými hudobníkmi. Konečne si už môžem tiež povedať, že som prešla aj ja týmto parkom. Pri mojich doterajších návštevách sa tak nikdy nestalo. Zelené trávnaté plochy, záhony, mnoho exotických stromov a rozľahlý rybník robia z parku zelenú oázu priamo v centre mesta. Park bol otvorený v roku 1862 po strhnutí starých mestských hradieb a výstavbe okružnej triedy Ringstraße a stal sa prvým verejným parkom vo Viedni.

8. apríla 2017

Trdlo, Rusi a ruština

Aj tieto tri slová by som mohla použiť na to, ak by som na základe krátkeho pobytu chcela charakterizovať dnešnú Prahu. To, koľko ruských turistov, ale nielen turistov, pravdepodobne tam žijúcich občanov a ich ruštiny v Prahe stretnem, som nečakala. Vedela som o tom, že Karlovy Vary skúpili ruskí boháči, no že ich je toľko aj v Prahe, to ma celkom prekvapilo.

Je celkom bežné, že niekde v Prahe stojí Puškinov pamätník (možno mal za svojho života nejaký vzťah k Prahe), ale že sa vyskytnem na miestach, kde sa nám ľudia prihovárajú po rusky, dokonca aj tam, kde by som to nebola vôbec čakala, to sa mi už zdalo príliš. V to dopoludnie, keď som išla hľadať hotel International, zablúdila som najprv na námestie, na ktorom bola v malom parčíku socha Puškina. Námestie nesie jeho meno. To nepovažujem za nič nenormálne, ale to, že ešte aj v tých končinách ma zastavila na ulici pani s otázkou, či nehovorím rusky alebo ukrajinsky, to už bolo aj na mňa veľa. Hm, asi vyzerám ako občianka jednej z týchto dvoch krajín. Alebo len stačilo to, že som išla po chodníku s nosom vnoreným do mapy? Nádejná obeť? Odvetila som, že nehovorím. Po predošlom dni som už bola totiž na ruštinu alergická. To, ako sa správajú, je až obťažujúce.


7. apríla 2017

Vojanovy sady

Druhý deň nášho pobytu sme dobrú polhodinu pobudli aj v najstaršom pražskom parku, vo Vojanovych sadoch. Táto záhrada je dnes nazývaná sadom preto, že tu už v dobe stredoveku bola ovocná záhrada. Vtedy bola majetkom biskupského dvorca na Malej Strane.

Lákadlom tohto parku je množstvo pávov, ktoré sa prechádzajú po záhrade, sedia na stromoch, na lavičkách, či na oknách priľahlých budov. Netreba k tomu veľa slov, radšej si pozrite fotografie.

Hneď pri vstupe do parku som si všimla tento kvitnúci ker. Ak sa nemýlim, je to kalina voňavá.


6. apríla 2017

V spleti pražských pasáží

Kým sestra sedela na lavičke na Václaváku, ja som vošla do Vodičkovej ulice, aby som si zaspomínala.  Tam sídlila a aj stále sídli firma, v ktorej som v roku 1977 strávila dva júnové týždne. Odvtedy som sa v Prahe na tej ulici viac neocitla. Zámerne som aj túto časť Prahy vynechala v mojom príspevku z prvého dňa v tomto meste. Chcela som jej venovať viac pozornosti.


5. apríla 2017

Z hotela až na Vyšehrad

a potom ešte ďalej do Nuslí.  Zase všetko peši.

O pol jednej sme dúfajúc, že už pršať prestalo, vyšli z hotela. Dáždniky sme nechali na izbe. Bohužiaľ, predsa len ešte stále popŕchalo. Povedali sme si, že nie sme z cukru a pár kvapiek nás neroztopí. Horšie však bolo, že bolo veľmi chladno a fúkal vietor. Tak, že sme mali chvíľami problém rozprestrieť mapu.

Prvá fotozastávka po vyjdení z hotela bola len niekoľko desiatok metrov od neho. Už deň predtým, keď sme hľadali hotel, som si v jednej z uličiek všimla, že v nej sídli inštitúcia, na ktorú som si pamätala z čias služobnej cesty. Ale v centre mesta, nie tak ďaleko od neho. Tak sme si to v to popoludnie namierili práve k tej ulici, aby som urobila aspoň fotografiu, keďže na žiadne predstavenie sme ísť neplánovali. Na Dejvickej ulici sídli na prízemí jedného z domov toto veľmi známe divadlo.