ČO NÁJDETE NA TEJTO STRÁNKE

10. decembra 2018

Vianočný punč v Budapešti


Aj tento rok ponúkali mnohé cestovné kancelárie zájazdy na niektorý z vianočných trhov v okolitých krajinách. Veľmi som to nesledovala. Naposledy som bola na vianočných trhoch vlani v Budapešti. Na predvianočnú Budapešť som sa išla pozrieť prvý raz.

Odchod z Bratislavy bol určený na 7:10 hod. Keď mi prišli pár dní pred odchodom dispozície, týkajúce sa odchodu na tento zájazd, prekvapilo ma v nich miesto, kde nás mal v Bratislave autobus vyzdvihnúť. Bola priložená aj mapka miesta, ale z nej a ani z toho, ako som mala to miesto približne v pamäti, som si nedokázala predstaviť, kde to tam presne je. Preto som sa vybrala ešte deň predtým na tvár miesta, aby som hlavne vedela, akými spojmi sa tam v sobotu skoro ráno, v deň, kedy nejazdia všetky spoje, dostanem.



V tú sobotu som vstala už o piatej ráno, aby som stihla všetko potrebné a z domu som išla radšej tak, aby som stihla autobus o jeden spoj skôr. Nič mi to nepomohlo, pretože už na moju zastávku prišiel autobus MHD so štvorminútovým meškaním. Nechápem, kde už len mohol nabrať v sobotnej rannej Petržalke také meškanie. Nepršalo, nesnežilo, ani nefúkal uragán. Pravdepodobne si vodič predĺžil čas státia na konečnej (v našom meste nič neobvyklé). Kým sme prišli na zastávku, kde som mala prestúpiť na iný spoj, tomu som už videla len chvost. Podľa cestovného poriadku som mala mať na prestup šesť minút. Bohužiaľ, ten autobus, na ktorý som mala prestupovať, išiel na rozdiel od toho, v ktorom som prišla, presne. Keďže zákon schválnosti funguje, na ďalší autobus tým smerom som nečakala a radšej som si ten kus k Štrkoveckému jazeru odšliapala peši.

V to ráno odchádzali tri autobusy do Budapešti. Všetky mali naplánovaný ten istý čas príchodu. Náš prišiel ako posledný, oproti stanovenému času dosť meškal. Nevadí, nič také sa nedeje, pomyslela som si. Videla som, ako šikovne si poradila sprievodkyňa iného autobusu s nástupom a usadením ľudí na cestovkou určené miesta. To sa však nedalo povedať o našej skupine. Žiadna sprievodkyňa sa nekonala, jej povinnosť vzal na seba vodič autobusu. Nastal zmätok. Ešte väčší vtedy, keď som vošla do autobusu ja. Na zozname účastníkov ma síce našiel, no nevedel ma nájsť na zasadacom poriadku. Povedal mi, aby som si zatiaľ sadla na prvé sedadlo hneď za neho. Keď však po chvíli poslal na to isté sedadlo aj dvojicu mladých ľudí, poprosila som ho, aby mi dal do toho zasadacieho poriadku nahliadnuť. Ani ja som sa tam nenašla. Bodaj by aj, keď to bolo celé urobené zle. To, že mi v cestovke skomolili priezvisko, zistil až pán, ktorý zasadací poriadok zobral do rúk po mne. Nielen moje skomolené meno, ale to sedadlo, na ktorom som mala sedieť, bolo nakreslené úplne mimo. Tak sme teda zistili, že vlastne sedím na správnom mieste.

Ešte vás to baví čítať? Stále sme len v Bratislave, pri Štrkoveckom jazere. Bolo už pol ôsmej, pomaly sme už mali byť aj na maďarskom území. Počula som, že niekto telefonuje vodičovi a ten volajúcemu  vysvetľoval, kde stojí náš autobus. V duchu som si pomyslela, no niektorí účastníci si naozaj dávajú na čas. O chvíľu už bolo vidieť staršiu pani, ako s telefónom ešte so svietiacim displejom v ruke, kráča k nášmu autobusu. Vysvitlo, že to je naša sprievodkyňa. To, ako neskoro prišla na miesto zrazu, nechám radšej  bez komentára. Konečne sme mohli vyštartovať.

Celú cestu do Budapešti opisovať nebudem, ale bolo by o čom písať. Bolo už štvrť na dvanásť, kedy sme minuli tabuľu s názvom Budapešť. Keď sme opúšťali bratislavský Prístavný most, bolo približne trištvrte na osem. Viac ako tri a pol hodiny sme išli približne dvesto kilometrový úsek do Budapešti. Ale konečne sme boli tam!

Autobus nás previezol cez Dunaj a prvé miesto, na ktoré sme dorazili a kde nás presne o 12:40 hod. nechali vystúpiť, bol kúsok pod Rybárskou baštou. Keďže tam na parkovanie miesto nebolo, dostali sme príkaz, že sa stretneme na tom istom mieste. Na prehliadku sme dostali niečo viac ako hodinu.

Rybárska bašta je to preto, lebo stojí na mieste bývalého rybieho trhu.


Z tohto miesta sú nielen nádherné výhľady na celú Budapešť, dajú sa odtiaľto nafotiť najkrajšie fotky Budapešti, ale aj na samotnom kopci s Rybárskou baštou je čo obdivovať. Z tejto neogotickej a čiastočne aj neorománskej reprezentatívnej terasy je vidieť na rieku aj na majestátny budapeštiansky parlament.


 


V tú predvianočnú sobotu bolo na Hradnom vrchu množstvo turistov.

Jazdecká socha sv. Štefana
 

Ďalší z pohľadov na Dunaj a mesto.



V susedstve impozantnej Rybárskej bašty je aj nádherný kostol kráľa Mateja a pred ním stojí socha Najsvätejšej Trojice. Kostol kráľa Mateja je jednou z najznámejších dominánt Budapešti.



Jednou zo sôch na trojičnom stĺpe je socha sv. Jana Nepomuckého.



Od kostola som prešla k miestam, na ktorých som bola  pred niekoľkými rokmi. Vtedy to bolo prvý raz, čo som sa ocitla v týchto končinách Budapešti. Preto som sa tam v túto predvianočnú sobotu zdržala iba krátko a vrátila som sa späť k Rybárskej bašte. Netušila som, že naša sprievodkyňa nám oznámila čas stretnutia k odchodu autubusu o 20 minút skôr, ako sa dohodla s vodičom autobusu. Ani sa tomu pri dochvíľnosti jej samotnej a samozrejme aj niektorých zúčastnených, nečudujem. Lenže ja, ktorá chodievam na dohodnuté miesto radšej skôr ako neskôr, som tam zbytočne dlho čakala. 






Po prehliadke Hradného vrchu nás čakala cesta do centra Budapešti. Autobusom sme si urobili malú obhliadku mesta a nakoniec sme zastali na obrovskom námestí. Keď som vystúpila z autobusu, zdalo sa mi, že tu som už niekedy dávno bola. Len som si najprv nevedela spomenúť, kedy to bolo. Prišla som však na to. Raz (približne dvadsaťročná) som bola s rodičmi na autobusovom zájazde a práve vtedy sme boli aj na Námestí Hrdinov. To je známe najmä Pamätníkom milénia. Tento pomník pripomína milénium príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny. Jadrom pamätníka je 36 metrov vysoký stĺp, na vrchole ktorého stojí postava archanjela Gabriela, ktorý sa podľa legendy v sne zjavil uhorskému kráľovi Štefanovi a ponúkol mu kráľovskú korunu. Vedľa piedestálu sedí na koni vojvodca Arpád a sedem kmeňových náčelníkov, ktorí priviedli staré maďarské kmene do novej vlasti. V polkruhovej kolonáde sa nachádzajú významné postavy maďarskej histórie na čele s uhorským kráľom Štefanom.



V dohodnutom čase sme opäť nastúpili do autobusu a ten nás už viezol tam, kde sa konali vianočné trhy. Dostali sme voľno až do pol siedmej večer. Hlavné vianočné trhy sa v Budapešti konajú na námestiach Vörösmarty, Erzsébet a Szent István. Vraj sa vyznačujú výnimočnými gastronomickými špecialitami, ale musím sa priznať, mňa tie davy ľudí odrádzajú od dlhšieho pobytu na takom mieste a radšej som sa po ich krátkej prehliadke vybrala k Dunaju. Nakoniec som sa tam ešte na chvíľu vrátila, aby som si pozrela interiér baziliky sv. Štefana.

Tu neďaleko sme vystúpili z autobusu.




Bazilika svätého Štefana

  Je najväčším rímskokatolíckym chrámom v Budapešti.


 Malá prechádzka pri rieke a pohľady na miesta, ktoré som navštívila krátko po obede.



 Do odchodu som mala ešte niečo viac ako hodinu. Od Dunaja som sa vrátila k trhom pri bazilike.





 Jedna fotografia z interiéru baziliky na monumentálnu kupolu.


Pomaly prichádzal čas, kedy sme mali zraz na nastúpenie do autobusu. Ešte som stihla vidieť zopár zaujímavostí v blízkosti miesta zrazu.






Vianočný punč v Budapešti - tak bol pomenovaný predvianočný zájazd, ktorý som si kúpila vlani ešte koncom októbra. Takže o takomto čase som už mala len  necelý týždeň do odchodu do Budapešti. Pri kúpe zájazdu som sa tešila na to, že sa po rokoch konečne znovu pozriem do Budapešti. Vianočné trhy neboli pre mňa tým hlavným, vlastne žiadnym lákadlom. Hoci to, čo som videla, prekročilo moje predstavy o tom, ako môže vyzerať vianočne vyzdobené hlavné mesto krajiny. Výzdoba mesta bola úžasná a chvíľami som mala pocit, že Budapešť predčí aj Viedeň. Vidieť hlavné mesto Maďarska v predvianočnom čase jeden raz mi úplne stačilo. Tie návaly ľudí, ktoré sa tam všade miesili, to naozaj nemusím.

Keď som sa predierala ulicami plných ľudí, pomyslela som si, že to už môžem ísť znovu aj na benátsky karneval. Ale tu v Budapešti ma aspoň neunášali davy ľudí, mohla som ísť tam, kam som chcela ja a nie tam, kam  ma odniesol prúd ľudí. Človek si tu musel dávať dobrý pozor, aby sa nezrazil s rukou držiacou zapálenú cigaretu, či pohár vareného vína. Toľko fajčiarov na uliciach som už dávno nikde nevidela, ako počas toho jedného dňa v Budapešti. Výletu do adventnej Budapešti som sa zúčastnila 16. decembra. Myslela som si, že sa do Budapešti pozriem niekedy v období jar - jeseň, ale plány mi nevyšli. Možno mi to vyjde na budúci rok.

6 komentárov:

  1. Danielka, vďaka za zaujímavú reportáž. Ja veľmi vianočné trhy nemusím, hlavne kvôli tým davom ľudí. Ale Budapešť je krásne mesto, tak verím, že si si to užila, aj keď s menšími nedostatkami.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Monika, ja už roky nechodievam ani na tie naše bratislavské. Naposledy som tam bola pred pár rokmi vo večerných hodinách s bratom a so švagrinou, skoro sme sa v tom našom malom meste navzájom stratili. Nemám rada tlačenice. To isté bolo aj na vianočných trhoch vo Viedni, hlavne na tom pred radnicou, kde som bola s bývalou kolegyňou. Stačí mi, že takéto akcie vidím raz a viacej už nemusím.

      Odstrániť
  2. Dani, presne tak to bolo aj tento rok...aj ten žeriav pri parlamente...aj počasie. Ľudí bolo trocha menej aj tých fajčiarov,našťastie...

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Šťastie, že ste nemali také počasie, aké máme dnes tu. Prší skoro celý deň. A nejaký spoločný výlet do Budapešti naplánujeme.

      Odstrániť
    2. Klikla som na tvoje meno a otvoril sa mi tvoj prázdny blog. Prečo som si myslela, že si ho mala na WordPresse? A mala by si ho zapĺňať, lebo ty máš tých aktivít toľko, že by si mala o čom písať.

      Odstrániť
  3. Ja som všetky blogy zrušila... stačí mi FB... Do Budapešti niečo vymyslim 😃

    OdpovedaťOdstrániť