Salzburg centrum

Po necelej polhodine jazdy a hľadania miesta, kde sa dalo na chvíľu zaparkovať s autobusom, sme sa ocitli v meste Salzburg. Salzburg je hlavným mestom rakúskej spolkovej krajiny Salzbursko a so svojimi 150.000 obyvateľmi je štvrtým najväčším mestom v Rakúsku. Leží pri hraniciach s Nemeckom v Salzburskej kotline v údolí rieky Salzach. Je miestom veľtrhov a kongresov. Jeho historické centrum bolo zaradené do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Už kus cesty autobusom a aj hneď po vystúpení z neho, sa nám ponúkal   pohľad na majestátnu pevnosť Hohensalzburg. Po prejdení na druhú stranu cesty sme sa ocitli pri veľkolepej stavbe univerzity Unipark Nonntal. Do užívania ju študenti dostali koncom leta 2011. Na ploche viac ako 17 tisíc metrov štvorcových učí 350 učiteľov a študuje viac ako 5500 študentov, ktorí sa venujú štúdiu jazykov, dejín umenia a tanečných štúdií. Smerová tabuľa kúsok od univerzity oznamovala, že do centra mesta je 1,3 km.

Poznávačka Salzburg a okolie

Len týždeň na to, čo som bola pri vodopádoch Myrafälle, som do Rakúska cestovala znovu. Tentoraz s cestovkou. Zúčastnila som sa dvojdňového poznávacieho zájazdu, ktorý cestovná kancelária nazvala Čarovný víkend v Salzburgu a jeho okolí. Bol by býval čarovný, nebyť účastníkov zájazdu, ktorí neboli schopní dodržiavať sprievodkyňou žiadané časy zrazov. Hneď na začiatku musím konštatovať, že s takým nedisciplinovaným národom som ešte nikdy doteraz necestovala. Píšem to všeobecne, hoci tých, ktorí si mysleli, že ostatní budú na nich stále niekde čakať, bola menšina. Aj to je jedna z príčin, ktoré ma stále viac a viac od takýchto výletov odrádzajú. A keďže o tom píšem hneď na začiatku, je dôkazom toho, že z uplynulého víkendu rezonujú u mňa najviac títo nedisciplinovaní ľudia, ktorí kazili príjemný pocit z videných miest.

Z poznávačky som si priniesla množstvo fotografií a zážitkov. O niektoré sa tu s vami rada podelím.

Z Bratislavy sme vyrazili v sobotu ráno pár minúť po šiestej. Stanovený čas odchodu 6:00 sme nedodržali kvôli tomu, že niektorí prihlásení sa nedostavili na stanovené miesto a ani nedali nikomu vedieť, že na zájazd nepôjdu. Sprievodkyňa sa o tom dozvedela až potom, čo im zatelefonovala. Prvý povinný oddychový čas vodiča na rakúskom území bol v diaľničnej reštaurácii vo Wolfsbachu. Tam som si so sebou nevzala fotoaparát, urobila som si len niekoľko záberov s mobilom.

Z Wiener Neustadt k Neusiedler See

Už z nadpisu je jasné, kam ďalej viedli naše kroky. Vlastne, opravujem sa, kolesá nášho auta. Miesto, z ktorého sme práve odchádzali, je v  okrese Wiener Neustadt. Cestu domov sme si teda naplánovali inou trasou, než ktorou sme prišli a namierili sme si to práve do okresného mesta.

Wiener Neustadt je od Muggendorfu vzdialený 35 km, takže sme sa tam dostali asi za polhodinu. O meste som si dopredu nič nezisťovala. Vedela som len to, že je tam niekoľko sôch Nepomuckého, ale keďže som nevedela, či tam vôbec pôjdeme, tak som predtým nevyhľadávala presné miesta, kde stoja. Na prvého a zároveň aj na jediného sme naďabili hneď, len čo sme sa rozhodli, že zaparkujeme. Nebola som prvá, ktorá si ho v rohu námestia, či parkoviska všimla. Pri študovaní automatu na parkovné som zistila, že sa nachádzame na námestí pomenovanom po Janovi Nepomuckom. 

Vodopády Myrafälle

V prvú májovú nedeľu som bola tretím (alebo až štvrtým?) pasažierom v aute, ktoré sa vybralo na výlet do Rakúska. Naším cieľom boli vodopády Myrafälle nad dedinou Muggendorf v Dolnom Rakúsku. Dedina Muggendorf sa nachádza vo Viedenských Alpách a prírodným skvostom tohto miesta sú práve vodopády nad obcou. Priznám sa, kým mi o nich syn, ktorý ma na túto cestu pozval, nepovedal, o tomto kúsku Rakúska som nikdy predtým nepočula.

Aby sme sa na toto miesto dostali, museli sme prejsť približne 140 km. Keď som si doma prezerala na mape, kadiaľ nás cesta povedie, zistila som, že po diaľnici budeme obchádzať aj mestečko Laxenburg, kde som bola pred rokom. Keďže som tam nenašla moju "kešku" (tak som si nazvala hľadanie sôch sv. Jana Nepomuckého), chcela som sa do mestečka ešte raz vrátiť. A tak sa aj stalo.

O mojom zámere som dopredu nepovedala, až keď sme sedeli v aute a blížili sme sa k Viedni, tak som syna poprosila, či by sme si nemohli urobiť z diaľnice malú zachádzku. Súhlasil. Ešte pri vlaňajšej návšteve Laxenburgu som vedela iba o jednej soche svätca, večer pred cestou som na internete zistila, že sú tam dokonca dve. Prvú, o ktorej som vedela už rok, sme našli hneď, ale tú druhú nám pomohol nájsť až jeden domáci, ktorého som sa na sochu spýtala. Našťastie som si jej fotku stiahla doma do mobilu. Keď nás cyklista doviedol na miesto, zistila som, že je to len kúsok od  miesta, kde som sa pohybovala aj pred rokom.