Potulky svetom

Karnevalové Benátky

2012-02-23T20:51:00.000+01:00

Nie je to tak dávno, čo som polemizovala nad tým, či som bola alebo nebola v Taliansku. Teraz už o tom niet pochybností. V uplynulý víkend sme si urobili menší rodinný výlet a naším cieľom boli karnevalové Benátky.

Zúčastnili sme sa organizovaného zájazdu s cestovnou kanceláriou. V piatok dve hodiny pred polnocou sme vyrazili na dlhú, skoro 700-kilometrovú cestu. Celý sobotňajší deň sme strávili v Benátkach a domov sme sa vracali zase v noci. Počas únavného dňa sme dúfam videli väčšinu pamiatok, ktoré Benátky ponúkajú. Fotografie, ktoré boli zamerané hlavne na karnevalové masky, som uverejnila už v článku na blogu Mimi a jej svet. Už tam som sa vyslovila, že ak sa vyberiem do Benátok znovu, tak už nie počas karnevalu. Tie davy ľudí mi raz stačili.

Paríž - mesto, kam sa musím vrátiť V.

2012-02-23T11:37:00.001+01:00

Posledný deň v Paríži

Nastal posledný deň nášho poznávacieho zájazdu do Paríža. V našej skupine boli aj takí, ktorí si na posledný deň objednali návštevu Disney parku. Takže ráno sme odviezli najprv týchto ľudí , vyložili sme ich a tam nás zase večer počkali. My sme sa vrátili späť do Paríža, kde sme mali naplánovanú vyhliadku z Víťazného obláka, ulicu Champs Elyseés a plavbu loďou po Seine a potom už len voľný program.

Autobus nás zase vyložil niekde v blízkosti Eiffelovky a peši sme sa vybrali k Víťaznému oblúku, ktorý je jednou z najreprezentatívnejších pamiatok Paríža. Na vyhliadkovú plošinu Víťazného oblúka bolo potrebné vyšliapať nekonečné množstvo schodov, ale pohľad odtiaľ na Paríž stál za to. Pod nami sa tiahla najznámejšia parížska ulica Champs Elysée a široko-ďaleko bolo vidieť ulice tohto veľkomesta.

Odtiaľto sme išli zase peši k Seine, do prístavu, kde sme si kúpili lístky na vyhliadkovú plavbu loďou.

Po plavbe sme sa rozišli a išli každý po svojom. V rámci individuálneho voľna sme si mali nakúpiť aj spomienkové darčeky. To nám ale nevyšlo, pretože obchody boli zavreté, keďže bola nedeľa. Zopár malých obchodíkov, ale naozaj len so suvenírmi bolo otvorených na ulici, ktorou sme išli k miestu podvečernému zrazu pred odchodom z Paríža. Nepochopím ani dodnes tú sprievodkyňu, ktorá nám takto naplánovala program.

Toto je posledná fotografia z Paríža. Tu sme počkali na autobus, ktorý nás po únavných troch dňoch odviezol s množstvom nádherných spomienok späť do našich domovov.

Paríž - mesto, kam sa musím vrátiť IV.

2012-02-23T10:16:00.001+01:00

Druhý deň - Montmartre a Eiffelova veža

Zo štvrti La Défense sme sa opäť presunuli do centra Paríža, tentokrát do štvrti Montmartre, v ktorej stojí aj jedna z najznámejších pamiatok, ktorou je chrám Basilique du Sacré Coeur. Tým, že je postavená na najvyššom mieste Paríža, je odtiaľ nádherný pohľad na mesto.

Nemenej známou turistickou atrakciou tejto štvrti známou po celom svete je aj Moulen Rouge. Stavba s posledným veterným mlynom, ktorá sa preslávila tým, že sa v nej nachádza známy kabaret. Okrem toho na Montmartri množstvo kaviarničiek, je tam vidieť veľa pouličných umelcov, ale i takých, ktorých vidíte pracovať za výkladom svojho ateliéru, ktorý je zároveň aj predajňou. Naozaj je tam pravá parížska atmosféra. Všimla som si, že v tejto štvrti sa nachádza nejeden obchod s erotickou tématikou a je tu aj múzeum erotiky.

Zo štvrte Montmartre nás autobus zaviezol a vyložil neďaleko Eiffelovky. Tu sme najskôr absolvovali niekoľkohodinové čakanie na zakúpenie vstupných lístkov na vežu a po ňom nasledoval finiš dňa, vyhliadka z veže na nočný Paríž. Po jej absolvovaní sme sa znovu vrátili do nášho motela neďaleko Paríža, aby sme načerpali sily do ďalšieho dňa.

Paríž - mesto, kam sa musím vrátiť III.

2012-02-04T21:50:00.000+01:00

Druhý deň - La Défense

Po prehliadke zámku a záhrad vo Versailles sme počkali na tom istom mieste, kde nás autobus ráno vyložil. Rýchlo sme do neho nastúpili a znovu sme sa vydali na cestu do Paríža. Na toto popoludnie sme mali v pláne pozrieť najmodernejšiu štvrť Paríža, ktorou je La Défense. Leží severozápadne od centra na ľavom brehu Seiny. Táto štvrť s budovami, výška ktorých sa blíži niekedy až k dvesto metrom, patrí nielen k najmodernejším parížskym, ale aj k najvýznamnejším moderným urbanistickým celkom sveta.

Štvrť je aj dosť veľká, takže sme ju mohli zväčša vidieť len z autobusu. Krátku zastávku na vystúpenie sme dostali neďaleko miesta, kde sa nachádza hotel Hilton a kúsok od neho aj jeden obchodný dom. Pätnásť minút, ktoré sme dostali k dispozícii na individuálny rozchod, bolo žalostne málo na to, aby si to tam človek lepšie pozrel. Ja som to riešila tak, že som vbehla do obchodného domu, v ktorom som si za tú chvíľu stihla kúpiť jedinú vec, ktorú som si z Paríža priniesla. Ale že to tak bude, to som v tej chvíli ešte netušila.

Táto parížska štvrť je hodná toho, aby v nej turista mohol stráviť viac času, než ako bolo dopriate nám.

Paríž - mesto, kam sa musím vrátiť II.

2012-01-30T21:30:00.000+01:00

Druhý deň - Château de Versailles

Druhý deň začal raňajkami v hoteli, ktorý bol vzdialený približne dvadsať minút jazdy z centra Paríža. Už si presne nepamätám, čo všetko bolo v raňajkovej ponuke, ale určite viem, že tam nebolo nič od mäsových výrobkov. Okrem pečiva, masla, džemov, jogurtov a iných sladkých potravín, boli k raňajkám vynikajúce croissanty. Tie boli také dobré, že som dovtedy ani odvtedy také nejedla.

Po skorých raňajkách nás autobus odviezol do Versailles, kde nás skoro za jazdy vyhodili z autobusu v jednej z uličiek neďaleko zámockého areálu. Zároveň nám oznámili, že tak isto budeme aj nastupovať, preto sme mali na minútu dodržať čas odchodu. Bolo mi jasné, že cestovka chcela ušetriť na parkovnom autobusu priamo vo Versailles, preto sme museli vystúpiť veľmi rýchlo, lebo všade boli značky so zákazom státia (alebo aj zastavenia?). Pred zámok sme prišli asi pol hodiny pred jeho otvorením, preto rady pred ním neboli až tak dlhé.

Po asi pol hodine sme sa dostali dnu. Najprv sme si pozreli interiéry zámku s jeho expozíciami.Ako už aj deň predtým, aj tu vo Versailles som zistila, že mi pohľad na to množstvo umeleckých diel nič nehovorí. Boli tam obrazy a sochy rôznych slohov, slohov takých, ktoré sa mi nepáčia. S istotou viem, že mi stačí na tieto diela pozerať v Pijoanových Dejinách umenia. Ak sa mi ešte niekedy podarí ísť do Paríža, pravdepodobne tieto dve kultúrne pamiatky vynechám.

Zo záhrad som bola naopak úplne nadšená. Mali sme šťastie, že fungovala aj krásna fontána Latone. Tí, čo prišli o hodinu po nás, už to šťastie nemali. Versaillské záhrady sú účelne členité mnohými terasami a fontánami. Sú ozdobené množstvom sôch a súsoší. Najkrajší pohľad na ne bol z terasy na priečelí zámku, ktorá je vyzdobená dvomi obrovskými vázami. Na jednej strane s názvom Vojna a na druhej s názvom Mier. Prechod od fontány Latone k Apollonovej fontáne tvorí zelený koberec dekorovaný vázami a sochami. Toto priestranstvo sa volá Slnečná osa. Za Apollonovou fontánou začína Veľký kanál, po ktorom sa dalo prejsť na loďke. Neptúnovou fontánou v jazierku končí súbor fontán s názvom Vodné hry.

Keďže sme boli vo Versailles v septembri, bol to vrchol kvitnutia kvetinovej výzdoby, ktorú v prevažnej miere zastupovali georgíny. Vo Versailles, hlavne v jeho záhradách sme strávili krásne dopoludnie. Na druhú časť dňa sme mali zase naplánovanú prehliadku Paríža.

Paríž - mesto, kam sa musím vrátiť I.

2012-01-29T23:30:00.000+01:00

Prvý deň v Paríži

Metropola Francúzska bola pre mňa až do septembra roku 2007 veľkou neznámou. V jeseni to bude už päť rokov, čo som konečne aj ja spoznala jedno z najkrajších miest Európy. Mesto módy a krásy, prezývané tiež mestom na Seine. Týmto príspevkom si chcem osviežiť spomienky na moju prvú a zatiaľ aj poslednú návštevu tohto mesta. Rada by som odhalila aj vám, ako som videla Paríž objektívom môjho fotoaparátu.

Vôbec som tento výlet neplánovala, prišlo to úplne nečakane. Dcéra mojej sesternice sa ma spýtala, či by som nerobila doprovod jej mamine na poznávacom zájazde, ktorý jej chcela darovať k narodeninám. Aj som chvíľu váhala, pretože som mala práve pred sebou desaťdňovú dovolenku v Chorvátsku a termín tohto zájazdu mal byť len o dva týždne po návrate z nej. Nakoniec som súhlasila a 13. septembra sme krátko po dvanástej hodine nastúpili do autobusu, ktorý nás viezol za krásami Paríža.

Po dlhej ceste, ktorá trvala jedno popoludnie a celú prebdenú noc, sme skoro ráno prišli do Paríža. Moje prvé fotografie z Paríža zobrazujú Panthéon, ktorý stojí na Montagne Ste-Geniéve, na pahorku Svätej Jenovévy, patrónky mesta. Peši sme pokračovali do Luxemburských záhrad. Už tam som pochopila, že z tohto zájazdu budem mať buď fotografie alebo budem počuť výklad sprievodkyne. Oboje sa stíhať nedalo. Luxemburské záhrady (Jardin du Luxembourg) s rozlohou 22.5 hektára sú druhým najväčším verejným parkom hlavného mesta Francúzska. Park je tvorený záhradami, ktoré prislúchajú k Luxemburskému palácu. Záhrady sú charakteristické svojou príjemnou atmosférou a krásne udržiavanými zelenými plochami. Súčasťou parku je vyše 100 rôznych sôch, fontán a monumentov, ktoré sú roztrúsené po celej ploche záhrad.

Po niekoľkominútovej prestávke v záhradách sme rýchlym tempom pokračovali v ceste k námestiu, kde stojí jedna z najvyhľadávanejších turistických atrakcií Paríža, chrám Notre Dame. Výstavba chrámu začala ešte v polovici 12. storočia a stavba trvala približne dve storočia, no je zaujímavé, že dodnes nie je chrám dostavaný, chýbajú mu vrchné vežičky. Tu sme mali aj dlhšiu pauzu, ale nevýhodou času, v ktorom sme tam boli, bolo to, že som chrám mohla fotiť len z bočných a zadných častí. Keď som chcela fotografovať hlavný vchod, práve z toho smeru svietilo slnko. To bolo najväčším nedostatkom celého zájazdu, že skoro všade, kam sme prišli, vždy sme mali slnko proti sebe. Myslím si, že pri plánovaní trás by aj tento fakt mali sprievodcovia brať do úvahy.

Neďaleko od chrámu Notre Dame je Centrum Georges Pompidou. Je to komplex, ktorý bol postavený v štýle high-tech architektúry. Centrum nesie meno francúzskeho prezidenta George Pompidou, ktorý rozhodol o jeho vybudovaní. Na dlažbe námestia pred týmto komplexom posedávalo množstvo mladých ľudí.

Odtiaľ už naše kroky viedli k palácu Louvre, ale to sme sa ešte cestou zastavili na krátku chvíľu v časti mesta, ktorej sa hovorí Brucho Paríža, ktoré ma v podzemí množstvo obchodov a kaviarničiek. Tu sme sa zastavili preto, aby sme vedeli, kam môžeme ísť v posledný deň pobytu v Paríži nakupovať.

Cestou do Louvre sme míňali ďalšie zaujímavé stavby, ale ja som vôbec nestačila fotiť. Múzeum v paláci Louvre je najnavštevovanejšie múzeum umenia na sveta, má jednu z najúžasnejších zbierok umenia a zároveň je to úžasná historická pamiatka. Zbierka, ktorá zahrňuje umenie od staroegyptských čias až po renesanciu počíta viac ako 35 tisíc exponátov, ktoré sú vystavené na ploche približne 60 tisíc metrov štvorcových. Prehliadka exponátov bola natoľko náročná, že sme z nej videli len veľmi malú časť. V múzeu bolo množstvo ľudí a ani sme sa tam nedokázali zorientovať natoľko, aby sme si pozreli hlavne veci, ktoré by nás najviac zaujímali.

Z Louvru sme išli ku kostolu sv. Magdalény, čo je neoklasicistická stavba v štýle rímskeho chrámu. Dal ho postaviť Napoleon a po jeho páde sa jeden čas uvažovalo aj o tom, že nedokončený chrám sa prestavia na prvú železničnú stanicu. Nakoniec sa rozhodlo o pôvodnom poslaní stavby. Keby sa tak nestalo, asi by to bola najkrajšia železničná stanica, akú som kedy videla.

Kúsok od tohto kostola je ulica, na ktorej sa nachádza budova opery. Parížsky operný dom je jedna z najslávnejších budov v Paríži. Má vynikajúcu akustiku a hľadisko pre 2200 divákov. Opera sa stala svetoznámou aj pre incident, ktorý sa stal v roku 1896, kedy povolilo jedno z protizávaží, ktoré niesli mohutný luster. Pri tomto nešťastí prišiel o život jeden divák. To, spolu s mysterióznym podzemím, bolo podnetom pre napísanie diela Fantom opery. Budova opery slúžila svojmu pôvodnému účelu až do roku 1989, kedy sa opera presťahovala do novej modernej budovy Ópera Bastille.

Neďaleko opery je ďalší hudobný dom – Olympia. Je to najstaršia koncertná sieň v Paríži. Vystúpiť v Olympii bolo snom každého speváka. Je to miesto, kde vystupovala ešte aj krátko pred svojou smrťou Edith Piaf.

Posledným miestom prvého dňa pobytu v Paríži bolo námestie Place de la Concorde. Je považované za najkrajšie námestie v Paríži. Nielen vďaka ozdobám, ktoré sa na ňom nachádzajú, ale aj vďaka svojej polohe. Kým sa súčasné Námestie Svornosti stalo dopravnou a turistickou tepnou Paríža, bolo svedkom mnohých popráv. Uprostred námestia bola umiestnená gilotína, pod ktorou zomrelo mnoho ľudí, nevynímajúc kráľa Ľudovíta XVI. aj s manželkou Máriou Antoinettou. Námestiu dominuje egyptský obelisk umiestnený uprostred. Na námestí sú repliky dvoch fontán, ktoré napodobujú fontány spred Chrámu sv. Petra v Ríme. Po okrajoch námestia sú umiestnené sochy žien, pričom každá symbolizuje iné mesto vo Francúzsku.

Tu sme večer počkali na náš autobus, ktorý nás odviezol do hotela, vzdialeného niekoľko kilometrov od Paríža. Išli sme sa konečne osprchovať a uložiť do postele, pretože nás čakal ďalší náročný deň.

Ostrov Cyprus

2011-09-10T14:41:00.000+02:00

Jeden z ostrovov, ktoré sa nachádzajú blízko Turecka, je Cyprus. Než som prvý raz vystúpila z lietadla na pôde tohto malého romantického ostrova, veľa som o ňom počula, no neverila som, ani som o tom nesnívala, že sa raz na miesta, na ktorých sa vynorila Afrodita z morskej peny, dostanem. Stalo sa tak dokonca dvakrát a to vďaka mojej príbuznej Naďke. Jej som vďačná, že som tam cestovala prvý raz v máji 2007 a o dva roky znovu.

Aby som sa zbytočne neopakovala, články o mojich dvoch návštevách tohto ostrova sú na mojom blogu Zrkadlenie pod názvami Cyprus a O čom sa mi snívalo v lietadle. Keďže som v spomenutých dvoch článkoch veľa fotografií nepoužila, tak sa tu teraz zameriam hlavne na ne. Dnes si vyčítam, prečo som si pri mojich pobytoch nerobila poznámky, čo sme kedy navštívili. Mala som na to dosť času, pretože pri prvom pobyte nám veľmi počasie neprialo, takže som veľa času trávila pri počítači u mojej príbuznej. Môj druhý pobyt bol viac zameraný na pobyt pri mori, pretože v júni 2009 mi vyšlo nádherné počasie.

Takže Cyprus nie je len história, je to aj súčasnosť, nie je to len more, sú to aj hory, nie sú to len Gréci, sú to aj Turci. A o tom hovorí miš-maš mojich fotografií.

CYPRUS na blogu ZRKADLENIE

http://tunisanka.wordpress.com/2008/04/05/cyprus/

http://tunisanka.wordpress.com/2009/06/30/o-com-sa-mi-snivalo-v-lietadle/

Turecko - krajina mojich predkov?

2011-09-09T13:59:00.000+02:00

Začala som otázkou, v ktorej sa pýtam, či je Turecko krajinou mojich predkov. Nie, nemám o tom žiadne vedomosti, žeby moji predkovia pochádzali z Turecka. Len mi viacerí ľudia počas môjho života povedali, že vraj vyzerám tak, ako keby som mala balkánskych predkov. Viem, že Turecko sa do skupiny balkánskych štátov nepočíta, ale s Balkánom susedí. Ja mám totiž taký vnútorný pocit, že moje korene sú niekde tam.

Tento pocit som nadobudla pri mojich dvoch dovolenkových pobytoch v tejto krajine. Je to práve desať rokov, čo som v septembri 2001 strávila 22 dní v tureckej Alanyi. Toto bola zatiaľ moja najdlhšia dovolenka pri mori. Jedným čiernym bodom tejto dovolenky bolo to, že sme sa popoludní 11. septembra prostredníctvom SMS z domova dozvedeli, čo sa stalo v Amerike. Od toho dňa sa veľmi zmenila situácia vo svete, čo sme pocítili pri bezpečnostných opatreniach na letisku hneď pri ceste domov. Druhou nepríjemnosťou bolo to, že moje tri dovolenkové kinofilmy sa mi vrátili z fotoslužby, kde sme ich dali vyvolať, čierne, čiže ich osvetlili. Ako spomienka na tento turecký pobyt mi zostalo len pár fotografií, ktoré sa zachránili vďaka tomu, že posledný film nebol vyfotený celý, takže ten sme dali vyvolať inde.

Jedna moja príbuzná hovorí, že ona nepotrebuje nikde nič fotiť, že jej zostávajú obrazy z miest, ktoré navštívila, v pamäti. Nesúhlasím s tým, pretože aj ľudská pamäť stráca, spomienky blednú. Ja si už tiež nespomeniem na všetko, čo som počas mojej prvej tureckej dovolenky videla. Z výletov, ktoré sme počas nej absolvovali, mi v hlave zostali naozaj len fragmenty. Preto si rada pozerám staré fotografie a pripomínam si dávnejšie časy. Z fotografií, ktoré mi zostali z dovolenky v Turecku, je niekoľko tu:

Ako som už písala, boli sme v meste Alanya a ubytovaní sme boli v hoteli Mirador. Toto sú pohľady z balkóna, ktorý patril našej izbe.

K hotelu patril aj bazén, kde sme veľa času netrávili, pretože len prejdením cez cestu sme mali peknú pláž.

Za mojím chrbtom je more a kus pobrežia v tej časti Alanye, kde bol aj náš hotel.

Presne o tri roky som sa vrátila znovu na to isté miesto. Tentokrát bol hotel na opačnom konci mesta Alanya, priamo na pláži Kleopatra beach. Čo sa fotografií týka, ani z tejto dovolenky ich veľa nemám, pretože som si nevzala fotoaparát, čo do dnešného dňa veľmi ľutujem. Som rada, že som si kúpila aspoň zopár pohľadníc, ktoré mi pripomínajú túto dovolenku.

Turecko je krajina s krásnou prírodou, aj keď som videla len časť pobrežia od mesta Antalya po mesto Alanya. Pred návštevou tejto krajiny som mala mylné predstavy o tom, že je to špinavá krajina. Z toho, čo som mala možnosť vidieť, som usúdila, že to nie je tak. Toľko vôní, ktoré som cítila počas mojich dvoch pobytov v mestečku Alanya, som nikde inde nezacítila. Vône oleandrov sa miešali s vôňami ibiškov, jasmínov a tie zase s vôňami zrelého ovocia, hlavne melónov. Nikdy som toľko neplávala v mori, ako na mojej druhej dovolenke v tejto krajine. Keďže, ako som už spomínala, hotel stál priamo na Kleopatrinej pláži, more bolo počas môjho pobytu s výnimkou prvého dňa pokojné, dovolila som si plávať až k bójam. Voda bola nádherne čistá.

Toto je hotel Palmiye beach, fotografie sú z internetu.

V Turecku mi chutilo jedlo s množstvom zeleniny, nechutili mi ich presladené zákusky, rada som sa nechala pozvať obchodníkom na pohárik ovocného čaju, čo tam bol veľmi obľúbený zvyk. Keď už spomínam tie obchody, tak som si spomenula na majiteľa obchodu, kam sme si chodili kupovať nápoje na pláž. Pri jednom z nákupov sa ma spýtal, či som Turkyňa. Keď som mu povedala, odkiaľ som, tak mi povedal, že bol presvedčený o tom, že som "ICH" :-) Rada by som sa do tejto krajiny ešte niekedy vrátila.

Dovolenka na Makarskej

2011-07-26T09:16:00.006+02:00

V roku 2009 som využila jeden z posledných letov leteckej spoločnosti SkyEurope. Už keď som si kupovala letenky, nebola som si istá, či vôbec do Splitu poletím. Spoločnosť mala dlhší čas finančné problémy a zaplatenie leteniek bol pre mňa buď risk, alebo zisk. Keďže na termín, v ktorom som chcela cestovať, už boli letenky z Bratislavy vypredané, kúpila som si ich s odletom z Viedne. No nakoniec bolo všetko ináč.

Len niekoľko dní pred mojím plánovaným odletom nepovolilo kvôli veľkým dlhom viedenské letisko štarty lietadiel spomínanej leteckej spoločnosti. Viedenské lety boli teda z tohto dôvodu presunuté do Bratislavy. A to bola pre mňa výhoda. Nemusela som cestovať do Viedne, stačilo mi zájsť na naše letisko. V deň odletu to už bolo dosť vážne, pretože lety meškali každým dňom viac a viac. Nakoniec sme asi po trojhodinovom meškaní odleteli a uprostred noci sme pristáli v Splite. Tu som mala zabezpečený odvoz autom až na miesto môjho dovolenkového pobytu, teda do mestečka Gradac.

Počas tohto pobytu som prešla mnoho pláží na Makarskej, no v samotnej Makarskej som ešte stále nebola. Na jeden deň som si naplánovala výlet do Dubrovníka. Cestou autobusom tam a naspäť som videla krásne pobrežie. Stále som sa pýtala, čím si to tí Chorváti zaslúžili, že majú toľko prírodných krás. No nemohli by dať kúsok toho ich mora aj nám?

FOTOGALÉRIA GRADAC je TU

Ako som už písala vyššie, počas tejto dovolenky som prvý raz navštívila aj známe mesto v Dalmácii, Dubrovník. Z autubusu som vystúpila v prístave a keď som si to tam trošku poobzerala, mestskou dopravou som sa presunula do historického jadra mesta a potom aj k moru.

FOTOGALÉRIA z Dubrovníka je TU

Pred koncom dovolenky som zmenila miesto pobytu. Keďže som domov odlietala zase zo Splitu, ubytovala som sa neďaleko tohto mesta a pobudla som tam dva dni. Jeden deň som venovala prehliadke mesta Split a jeho okoliu a ďalší, čiže posledný deň dovolenky som strávila na pláži v dedine neďaleko letiska.

FOTOGALÉRIA zo Splitu je TU

Dedina, v ktorej som prespala poslednú noc mojej dovolenky a kde som strávila posledný deň na pláži, sa volala Kaštel Štafilić.

FOTOGALÉRIA Kaštel Štafilič je TU

Do mojich verejných albumov som nedala všetky fotky, ktoré som nafotila a ktoré sa mi páčili. Rada by som sa ešte v niektorom z ďalších článkov k dovolenkám v Chorvátsku vrátila.

Dovolenka v Chorvátsku

2011-07-25T08:26:00.003+02:00

Dovolenková destinácia, do ktorej ročne smeruje asi najviac Slovákov, je Chorvátsko. Krajina na brehu Jadranského mora. Toto more je vlastne lákadlom, kvôli ktorému si Slováci, ale nielen oni, vyberajú za cieľ svojej letnej dovolenky túto krajinu.

Do Chorvátska som cestovala prvý raz ešte za čias, kedy to bola Juhoslávia a kedy sa tam len tak jednoducho vycestovať nestalo. Potrebovali ste na to dinárový devízový prísľub. A ten sa hocikomu nepodarilo dostať. My sme to prvý raz skúšali v roku 1984, kedy boli ešte deti malé. Podarilo sa nám ho dostať a začiatkom augusta toho roku sme linkovým autobusom z Bratislavy do Rijeky prvý raz cestovali do tejto prímorskej krajiny. Strávili sme tam vtedy 15 krásnych horúcich dní.

Do Juhoslávie, vlastne vtedy už do Chorvátska, som znovu cestovala až o niekoľko rokov neskôr. Náhodou sa stalo, že to bolo do toho istého mesta, ako pri našej prvej dovolenke v tejto krajine. Do mesta Crikvenica. Po dvoch rokoch som znovu dovolenkovala v tejto krajine v istrijskom mestečku Novigrad. Potom nastala na viac rokov pauza a do Chorvátska som sa vrátila až v roku 2007, kedy som prvý raz cestovala južnejšie, ako to bolo dovtedy. Mojím dovolenkovým miestom sa v tom roku stalo mestečko Gradac, ktoré je na samom južnom konci Makarskej riviéry. Zhodou okolností som sa do tohto istého mesta vrátila aj o dva roky neskôr.

Počas oboch dovolenkových pobytov som si urobila výlety aj do iných miest Chorvátska. Pri prvom pobyte som bola na ostrove Korčula a o dva roky neskôr som si urobila výlet do Dubrovníka, Splitu a do okolia tohto mesta.

Fotografie z dovolenky 2007

G R A D A C

K O R Č U L A

B A Č I N S K É J A Z E R Á

Bola som, či nebola?

2011-07-24T21:44:00.000+02:00

Na bočnom paneli tohto blogu je aj rubrika, ktoré krajiny som počas môjho života navštívila aspoň raz. Ak si prehľad krajín pozorne prečítate, tak zistíte, že Taliansko tam chýba. Je to tak, na taliansku pôdu som ešte mojou nohou nevkročila. Ale predstavte si, ja som kus tejto krajiny prešla. Posediačky. Vo vlaku.

Keď som sa pred dvomi rokmi rozhodla, že sa zúčastním jednej cyklistickej akcie, ktorú poriadala rakúska televízna stanica ORF Tirol, vtedy som si naplánovala okrem cyklistiky aj návštevu ďalšieho rakúskeho mesta, Innsbrucku. A z toho dôvodu som do Lienzu, v okolí ktorého sa konala cyklistická akcia, cestovala z Innsbrucku vlakom. No a práve tento vlak prechádzal približne sto kilometrov po talianskom území. Kúsok Talianska som teda videla spoza okna idúceho vlaku. Videla som krásnu horskú krajinu a bolo mi ľúto, že nemôžem vystúpiť a pokochať sa dlhšie jej krásami.

Tak bola som, či nebola v Taliansku?

Ešte raz upozorňujem, fotila som cez okno vlaku.

Londýn 2009

2011-07-24T19:46:00.000+02:00

Moje dojmy z Londýna

Poznávací výlet do Londýna bol mojím prvým, ktorý som absolvovala bez cestovnej kancelárie. Na prípravu tejto cesty sme mali dosť času, ale ja som to dosť odflákla. Ešte šťastie, že sestra tomu venovala oveľa väčšiu pozornosť ako ja.

Po zakúpení leteniek stála pred nami úloha nájsť cenovo prijateľné ubytovanie, ktoré sme chceli mať v centre mesta. Po veľmi dlhej úvahe a viacerých neúspešných pokusoch v hoteloch v centre mesta sme sa rozhodli pre hotel, ktorý stojí neďaleko Victoria station. Teda poloha vynikajúca. Nemilé prekvapenie bolo hneď po príchode do hotela, kedy nám recepčný oznámil, že v objednanom a zaplatenom hoteli voľné izby nemá, že sa musíme presunúť o niekoľko metrov cez ulicu ďalej. Ďalší hotel patril tomu istému majiteľovi. Ani tam to nebolo bez problémov. Na prvú noc nemali pre nás dvojposteľovú izbu, ale každá sme dostali jednotku. Čo bolo horšie, my sme si niesli niektoré hygienické potreby iba v jednom, aby sme zbytočne nezaťažovali batožinu. No tento problém sme vyriešili. Od ďalšieho dňa sme už dostali spoločnú izbu. Keďže sme nešli do Londýna za účelom trávenia času na hotelovej izbe, kvalitou celkom stačila. No čo bolo horšie, ja som po dvoch nociach zistila, že mám po tele nejaké červené štípance. Netušila som, od čoho môžu byť. Až doma som skúmaním na internete zistila, že ma doštípali zvieratká, ktoré sa vyskytujú v nie práve najčistejších priestoroch. Dokonca som po príchode domov našla na internete presne túto istú skúsenosť hotelových hostí z hotela, v ktorom sme aj my bývali.

Počasie nám veľmi nevyšlo. V marci sme vlastne ani nemohli čakať nič lepšie. Bolo zamračené, dvakrát spŕchlo, fúkal studený vietor. Iba jeden deň bol slnečný, práve ten, kedy sme boli vo Windsore. Marcový termín som neskôr oľutovala. Vybrala som ho preto, lebo moja priateľka, ktorá v Londýne trávi podstatnú časť roka mi navrhla, aby sme prišli do Londýna vtedy, keď tam bude ona. Urobila som tak, ale nakoniec to bolo aj tak skoro zbytočné. Z jej sľubovaného doprevádzania po Londýne sme sa s ňou horko-ťažko dohodli na jednom dni vo Windsore. Tam preto, lebo to tam mala od dcéry bližšie a jednoduchšie. Keby nebolo toho jej návrhu, tak si určite vyberieme neskorší termín.

Pred cestou sme si pozreli program poznávacích zájazdov niekoľkých cestovných kancelárií. Takže sme približne vedeli, čo môžeme za ten čas stihnúť a čo nie. Veľa ovplyvnilo aj počasie. V jeden deň sme skončili kvôli dažďu a kvôli tomu, že sme už boli od rána poriadne uzimené, dosť skoro. Myslím si, že sme toho videli dosť, aj keď sme nevideli všetko, čo sme chceli. Išla som tam s obavami, či tento výlet fyzicky zvládnem, pretože som tam išla s bolesťami krížov a kĺbov. Každé ráno som sa dopredu nadopovala tabletkami, a na kríže som si lepila náplaste od bolesti, aby som vydržala celodenné chodenie. Myslím, že som to celkom zvládla.

Celkove hodnotím náš výlet kladne. Škvrnou na pobyte bol vlastne len hotel. Najprv to, že nám nedali ten, ktorý sme si zaplatili a potom to, že som tam prišla k štípancom. Jedným veľkým naším nedostatkom bola neznalosť angličtiny. Sestra ani zaťať a ja pár slov. Neviem si predstaviť, ako cestujú ľudia, ktorí nevedia žiadnym cudzím jazykom ani ceknúť.

Po návrate z Londýna som si zobrala dva dni dovolenky na zotavenie. Prvý deň som celý preležala s teplotou a svalovou horúčkou. V Londýne som prechladla. Aj napriek tomu, že v čase našej návštevy tam už kvitli stromy, narcisy a iné kvety, predsa len bolo ešte dosť chladno.

Londýn 2009

2011-07-24T18:56:00.001+02:00

Posledný deň - nákupný

Asi by sme neboli normálne ženské, keby sme odišli z Londýna bez toho, aby sme nenavštívili aj niekoľko obchodov. Túto činnosť sme si nechali na posledný deň. Mali sme informácie, že najlepšie nakúpime na Oxford Street. Takže ráno po raňajkách sme si zbalili kufre a tie sme si odniesli na recepciu. Po tomto úkone nám zostal čas až do pol ôsmej večer, kedy nám z Lutonu odlietalo lietadlo do Bratislavy. Samozrejme, nemohli sme celý deň behať po obchodoch, na letisko sme sa potrebovali dostať v dostatočnom predstihu. Z Londýna sme nechceli ísť posledným možným autobusom, radšej sme si nechali časovú rezervu a zostávajúci čas do odletu sme radšej strávili na letisku. Veď ten čas aj bolo čím zaplniť. Museli sme napratať všetky nakúpené veci do našej príručnej batožiny, čo bol dosť veľký problém.

Takže berieme mapu a zase ideme z hotela peši až na známu nákupnú ulicu Londýna. Okrem dňa, kedy sme boli vo Windsore, každý deň sme išli okolo Buckinghamského paláca, ale ani raz sme tam žiadnu kráľovskú celebritu nevideli :-(

Londýn 2009

2011-07-24T18:19:00.000+02:00

Poznávanie mesta na štvrtý deň

Po predošlom dni, kedy sme absolvovali celú prehliadku mesta po svojich vlastných nohách, sme si na ďalší deň ráno kúpili lístky na hromadnú dopravu, ktoré sme v plnej miere po celý deň využívali. Ráno sme sa najprv presunuli k Temže na Tower Bridge, samozrejme, že sme si pozreli novú štvrť Londýna Square Mile s jej známymi budovami, z druhej strany Temže sme po moste Millenium Bridge prešli k chrámu Christ Church Cathedral. V ten deň sme skončili našu púť až večer, do hotela sme prišli za tmy. Na koniec dňa sme si nechali Hyde park a Kensington Gardens.

Londýn 2009

2011-07-24T18:11:00.002+02:00

Prehliadka Londýna na tretí deň

Tretí deň nášho londýnskeho pobytu bol pondelok. Na tento deň sme si naplánovali prehliadku pamiatok, ktoré sme mohli dosiahnuť z miesta nášho ubytovania peši. Sestra mala všetko naštudované z internetu, mapu s poznámkami sme mali nachystanú, takže po raňajkách sme sa mohli vydať na celodennú púť.

Keďže sme bývali v hoteli neďaleko stanice Victoria, aj v tento deň sme sa vybrali smerom k stanici a odtiaľ zase smerom k rieke Temža. Už večer sme z hotelovej izby zistili, že v diaľke vidíme londýnske oko, takže túto trasu sme si urobili peši. Cestou k rieke sme videli viaceré z londýnskych pamiatok. Namiesto slov nech hovoria radšej fotografie.

Po vetristom a pomerne zamračenom dopoludní začalo poobede okolo tretej pršať. Takže naša púť v ten deň skončila zase pri Buckinghamskom paláci a v neďalekom Green parku. Odtiaľ sme to už v daždi nemali ďaleko do hotela.

Londýn 2009

2010-08-09T00:11:00.005+02:00

Stretko s kamoškou vo Windsore

Ako som už písala v mojom prvom príspevku, na druhý deň nášho londýnskeho pobytu sme si naplánovali stretnutie s mojou kamarátkou Evou, ktorá trávi dobrú polovicu roka u svojej dcéry v Londýne. Chcela by som tomuto dňu venovať väčší priestor.

Krátko pred dvanástou hodinou dorazil náš autobus do centra Windsoru, vystúpili sme len kúsok od sochy kráľovnej Viktórie, kde sme sa mali stretnúť. Už cestou z autobusu som fotila všetko, čo ma zaujalo.

Eva nás previedla mestečkom. Hlavnú atrakciu zámok Windsor sme ale nenavštívili, videli sme ho len zvonku. Škoda, myslela som si, že do záhrad sa bude dať dostať aj bez vysokého vstupného. Tak sme si aspoň vo vedľajšej uličke dali kávu a sledovali davy ľudí, ktorí sa pohybovali v tomto priestore.

Potom sme prešli mostom nad riekou Temža do mestečka Eton, kde sa nachádza škola, ktorú navštevovali aj princovia Wiliam a Harry.(Eton College).

Keďže nám do odchodu nášho autobusu zostávalo ešte dosť času, nazreli sme azda do všetkých obchodov vo Windsore. Dokonca sme tu zrealizovali aj prvé anglické nákupy. Okolo 17. hodiny sme sa autobusom vrátili späť do Londýna, ale to sme ešte predtým boli odprevadiť Evu na železničnú stanicu, pretože ona sa k svojej dcére v Londýne vrátila vlakom.

Londýn 2009

2010-05-02T23:40:00.003+02:00

Londýnske veveričky

V každom londýnskom parku pobehovalo a po stromoch liezlo množstvo veveričiek. Boli také krotké, že dokázali prísť úplne blízko k človeku a vziať si od neho nejakú dobrotu, najčastejšie oriešky.

Londýn 2009

2010-03-28T20:19:00.006+02:00

Pred rokom prvý raz v Londýne

Je to práve rok, čo som zavítala konečne aj do britskej metropoly. Myšlienka, zorganizovať tento výlet mi skrsla v hlave v momente, keď mi do mailovej schránky prišiel oznam o akcii vtedy ešte existujúcej leteckej spoločnosti. Jej názov bol "Letíte dvaja, platí jeden". Moju sestru som nemusela vôbec dlho prehovárať. Bol ešte len december a my sme si letenku kúpili na tretiu dekádu marca. V tom čase mala byť v Londýne aj moja kamarátka, tak sme termín prispôsobili tejto skutočnosti. Ceste predchádzalo hľadanie ubytovania a štúdium aspoň základných poznatkov o Londýne.

Tri mesiace ubehli veľmi rýchlo a nastal deň D. 21. marca sme sa v dopoludňajších hodinách dostavili na bratislavské letisko, odkiaľ malo naše lietadlo odlet presne o dvanástej. Let uplynul bez problémov a po dvoch hodinách sme vystúpili na letisku v Lutone. Odtiaľ sme sa autobusom dostali do Londýna na stanicu Victoria. Tu sme vytiahli pripravenú mapu a podľa nej sme sa veľmi rýchlo peši dostali do nášho hotela, kde sme sa zložili a po krátkom oddychu sme vyrazili prvý raz do mesta. Ako prvé sme si išli nájsť miesto a čas odchodu autobusu do Windsoru, kam sme mali naplánované ísť hneď na druhý deň. To sme bez problémov zvládli a potom sme sa už mohli venovať len pamiatkam v meste. Keďže sme od Buckinghamského paláca nebývali ďaleko, naša cesta viedla tam. A tu bolo hneď moje prvé prekvapenie. Z televízie a z fotografií som poznala toto miesto tak, že sa tam tlačili stovky ľudí. Keď sme tam prišli my, bolo tam len zopár ľudí.

Od paláca bol iba kúsok do Green parku, kde sme obdivovali množstvo rozkvitnutých narcisov. Do hotela sme sa potom vybrali inou cestou, než tou, ktorou sme prišli.

Na druhý deň sme išli na dohodnuté stretnutie s mojou kamarátkou do Windsoru. Keďže sme cestovali linkou č. 702 bez prestupu, videli sme aj veľký kus Londýna. Do Windsoru sme prišli okolo obeda, ona nás už čakala na dohodnutom mieste - neďaleko sochy kráľovnej Victorie. Tu sme strávili celé popoludnie a o pol šiestej sme sa tou istou linkou vybrali naspäť do Londýna.

Na tretí deň sme si naplánovali pešiu obhliadku mesta, takže to boli všetko pamätihodnosti, ktoré sa nachádzali bližšie k nášmu hotelu. Namiesto slov nech hovoria fotografie.

Pokračujem nabudúce...