ČO NÁJDETE NA TEJTO STRÁNKE

30. marca 2017

V stovežatej Prahe

prvý raz s fotoaparátom. Nechce sa mi to ani veriť, ale ja som doteraz nemala ani jednu fotku Prahy. Aj keď som tam posledné dve desaťročia nechodila, predtým som v nej bola viackrát. Dokonca som raz dva týždne pobudla v Prahe služobne. Vo firme na Vodičkovej ulici som trávila pracovnú dobu a po práci som mala čas a možnosť spoznávať mesto. Keďže som vtedy fotoaparát ešte nevlastnila, fotky z toho pobytu nemám. No aj napriek tomu si dosť z tej služobnej cesty pamätám. A to sa vám môžem priznať, že je to už pekná kôpka rokov. Ten jún bol v roku, ktorý tiež končil sedmičkou, dokonca dvomi. 😲

Prvý raz som do Prahy cestovala ako študentka strednej školy. Boli sme na jednodňovom výlete vlakom. Z toho obdobia mi zostali len také maličké záblesky. Asi sme tam boli na nejakej výstave, lebo to, že sme boli vo vtedajšom PKO Julia Fučíka, na to si spomínam. A matne sa mi zdá, že téma tej výstavy bol - akože v tom období ináč - Sovietsky zväz. Aj z cesty vlakom domov si pamätám,  ako si niektorí moji spolužiaci urobili lôžko z políc, kam sa odkladá batožina. Vtedy vyzerali vlaky úplne ináč, ako tie dnešné. Mnohí (tí starší) si určite pamätajú.

Dosť už bolo tých starých spomienok. Teraz sa budem venovať tej najčerstvejšej  ceste do Prahy. Na poslednej ceste v Prahe som bola minulý týždeň a na cestovanie padla voľba na autobus. Aj preto sa   naša pražská cesta začala na Florenci. Konkrétne na autobusovej stanici tejto časti mesta.



Keď sme na Florenci vystúpili z autobusu, nebolo ešte ani pol dvanástej. Chvíľu sme tam študovali mapu, aby sme vedeli, ktorým smerom sa máme vybrať.  Do štrnástej hodiny, kedy sme sa mohli ubytovať na hoteli, zostávalo ešte dosť času. Už doma som si pred cestou trošku poprezerala mapu Prahy a našla som si zopár bodov, ktoré by sme si v okolí autobusového nádražia mohli pozrieť. Ako prvé mi na mape do oka padlo Hudobné divadlo Karlín, ktoré je skoro v susedstve autobusového nádražia. Kto by toto divadlo nepoznal z počutia, či z televízie? Tak sme si ho boli pozrieť aspoň zvonku.


Z Křižíkovej ulice, kde sa divadlo nachádza, sme sa vrátili naspäť smerom k autobusovému nádražiu a odtiaľ nás už lákala ďalšia stavba. Tú sme nepoznali. Musela som prísť úplne blízko, aby som si prečítala tabuľu, na ktorej stálo, že ide o budovu Hlavného múzea Prahy. Expozície v tejto budove boli otvorené a sprístupnené verejnosti 27. septembra 1900 a tieto reprezentatívne priestory slúžia múzeu dodnes.


To sme už boli na ulici Na Poříčí, ktorou sme kráčali ďalej smerom do centra mesta. Poříčí bola pôvodne osada na brehu Vltavy, dnes je súčasťou pražského Nového Města. Rozkladala sa približne na území, ktoré by sa dalo vymedziť dnešnými ulicami Na Poříčí a Revoluční, na východe Těšnovom a na severe brehom Vltavy. Ulicu lemujú mnohé zaujímavé historické domy a tiež aj jedna stavba, na ktorú som si pamätala z mojich dávnych návštev Prahy. Obchodný dom Bílá Labuť.

Prešli sme len kúsok od Bílej Labute a dostali sme sa na ulicu Revoluční. Tam bol práve jarný jarmok s prvkami Veľkej noci. Tam je aj ďalší obchodný dom, na ktorý som si pamätala. Kotva. Z mojich dávnych spomienok to vyzerá tak, že som si z Prahy zapamätala len obchody, ale nie je to tak 😉




Jedným z mojich cieľov prvého dňa bola aj návšteva pobočky Národní banky. Tú som mala poznačenú vo svojich poznámkach na ulici Na Příkopě. A tak aj bolo. Za pár minút som vybavila, čo som potrebovala a potom sme sa už mohli zase venovať obhliadke Prahy. Hneď oproti banky je známy Obecní dům a vedľa neho Prašná brána. Prašná brána je neskoro gotická stavba na rozhraní ulíc Na Příkopě a Námestí Republiky. Obecní dům je jedna z najznámejších secesných stavieb v Prahe s novorenesančnými prvkami stojaca oproti domu U Hybernů. Slúži najmä reprezentačným účelom.




Bolo práve pol jednej, keď sme miesto spred Prašnej brány opustili a ulicou Na Příkopě sme kráčali aj s batožinou, ja na chrbte, sestra ťahala svoju cestovnú tašku na kolieskach po dlaždičkových uliciach, ďalej. Každú chvíľu sme sa zastavovali a obdivovali nádhernú architektúru domov. V Prahe ich je neúrekom. Zanedlho sme sa ocitli na spodnom okraji Václavského námestia.







Približne v jeho strede sme si našli voľnú lavičku a konečne sme si sadli. Tu sme si chvíľu oddýchli. Ja menej, sestra viac. Ona zatiaľ strážila batožinu, ja som sa prešla až skoro na horný okraj Václaváku a potom som sa vrátila späť do jeho stredu. Tam som ju nechala a vošla som do Vodičkovej ulice. Viac o tom však  napíšem inokedy.




Ešte stále nebol čas, aby sme mohli ísť na hotel. Preto sme v našej pešej púti Prahou pokračovali ďalej.  Z Václavského námestia sme pokračovali k Staromestskému námestiu, kde sme prišli asi desať minút po štrnástej, čo bol čas, kedy sme sa mohli konečne ubytovať a zároveň aj celá hodina a teda predstavenie orloja sme zmeškali. Čakať tam ďalšiu hodinu sa nám nechcelo, ale ani hľadať v blízkosti dopravný prostriedok, ktorým by sme sa dostali do hotela, sme tiež zamietli. Rozhodli sme sa ísť ďalej peši k  najznámejšiemu mostu cez Vltavu, ku Karlovmu mostu, čo už nebolo ďaleko.

 



 

Tu nám sestra nielen kúpila pochúťku, ktorou sme nahradili obedové jedlo, ale postáli sme chvíľu aj pri pouličnom umelcovi.



Karlov most aj s panorámou Hradčian už máme pred sebou.

  


Museli sme nazrieť do mapy, aby sme vedeli, kade vedie najkratšia cesta k hotelu. Usúdili sme, že musíme pokračovať Mosteckou ulicou, cez Malostranské námestie a Hradčany ďalej.







Obloha sa stále viac mračila a začali padať už aj prvé kvapky dažďa. Našťastie, bol to len taký planý poplach, veľmi sa nerozpršalo. No i tak som urobila už len zopár záberov a fotoaparát som radšej schovala. Z Hradčian sme to už nemali ďaleko k hotelu, preto sme sa rozhodli, že pešiu púť toho dňa neprerušíme a aj k hotelu sa dostaneme peši.




***
Prvý deň sme prešli peši Prahou minimálne desať kilometrov. Bolo to však o dosť viac preto, že som na mape merala len priame vzdialenosti, ako keby sme sa neboli motali na niektorých miestach tam aj späť. Bolo skoro päť hodín, keď sme prišli do hotelovej izby. Po zaslúženej sprche sme už nikde nešli. Skoré ranné vstávanie a púť Prahou nás dosť unavili. Museli sme si urobiť plán na nasledujúci deň a načerpať nové sily.






2 komentáre:

  1. Páni, to jste si dali... tohle vše projít pěšky a ještě s nákladem.. jste fakt dobré !... ale zase jste něco viděli ... fotky máš nádherné ! J.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Bolo toho na nás dosť, ale keď sme už do druhej hodiny prešli taký kus peši, povedali sme si, že to potiahneme až po hotel :-) So sestrou sme už takto spolu prešli Londýnom. Ešte jeden článok z Prahy musím napísať. Veď som zabudla na Nepomuckého. Tých som tam zopár tiež objavila.

      Odstrániť