ČO NÁJDETE NA TEJTO STRÁNKE

31. marca 2017

Druhý deň v Prahe alebo

"Na náměstí už chybí konečná tramvají..."

Pršať začalo už v noci. Ani ranné časté vykúkanie von oknom neprinášalo nič pozitívne. Pršalo naďalej. I napriek tomu som sa rozhodla, že von pôjdem. Sestra zostala na hotelovej izbe a ja, vyzbrojená dáždnikom a mapou som vyšla von z hotela.

Moja neschopnosť čítať poriadne mapy sa prejavila aj v toto stredajšie dopoludnie. Za cieľ mojej cesty som si vybrala hotel, v ktorom som bola ubytovaná pred tými štyridsiatimi rokmi (spomenula som to už v predošlom príspevku o Prahe), keď som bola dva týždne na služobke v Prahe. Chcela som si pozrieť jeho okolie, či by som to tam ešte spoznala. Najprv som sa vybrala trošku iným smerom, ale nakoniec som štvrť, ktorá ani nebola veľmi ďaleko od hotela, kde sme bývali, našla. Už z diaľky som videla vežu hotela.





"...která k tomuto místu patřila dlouhá desetiletí." Tak pokračoval na inernete text jedného novinového článku z 1. septembra 2014, ktorého titulok som si vypožičala ako podtitul tohto môjho článku. Presvedčila som sa o jeho pravdivosti, keď som podišla bližšie k hotelu. Tá konečná elekričiek totiž zohrala nemalú rolu v príbehu, na ktorý si občas spomeniem.

Vtedy som pracovala druhý rok v podniku zahraničného obchodu, ktorý sa zaoberal aj vývozom nábytku. Najprv len zo Slovenska. V tom roku sme delimitovali aj vývoz z Českej republiky. Kvôli tomu som v Prahe strávila dva pracovné týždne. V pondelok ráno som letela linkou z bratislavského letiska a v piatok som sa na víkend vracala domov do Bratislavy.

V ten pondelok, kedy som letela prvý raz, ma príšerne bolela hlava. Asi k tomu prispelo skoré ranné vstávanie a nemalý dôvod bol aj stres z prvého letu lietadlom. Z pražského letiska som išla rovno do práce, kde ma veru nudiť sa nenechali. Robila som prácu, ktorá už mala byť dávno hotová a nachystaná na delimitáciu slovenskou firmou. Po pracovnej dobe som sa ubytovala v hoteli. Keď som ho uvidela, zdalo sa mi, že som sa ocitla niekde v Moskve. Zároveň mi však prvkami svojej architektúry pripomenul aj jeden vysokoškolský internát v Bratislave.

Bolesti hlavy neprestávali, preto som sa snažila zaspať. Za celú noc sa mi to nepodarilo. Veľmi som túžila po tichu, ale do hotelovej izby doliehal do neskorej noci nepríjemný hluk električiek. Pred hotelom bola ich konečná. Hlava mi išla prasknúť. Možno som predsa nadránom trošku zdriemla, ale hluk z predošlého dňa sa v skorých ranných hodinách začal znovu opakovať.

S kolegom sme boli dohodnutí, že ma ráno vyzdvihne v mojej izbe a pôjdeme spolu na raňajky. Lenže jeho klopanie na dvere hotelovej izby, ani vyzváňanie hotelového telefónu som nepočula. Ako som vošla do kúpeľne, pocítila som niečo, čo mi pripomenulo jednu sitáciu spred pár rokov. Moje posledná myšlienka, ktorú si pamätám bola, že veď ja sa cítim presne tak, ako keď som omdlela počas návštev v nemocnici. A už viac neviem nič. Zosypala som sa rovno k záchodovej mise. Neviem, ako dlho som tam takto bola. Prebrala som sa sama a nakoniec sme sa s kolegom na tých raňajkách stretli.

Takže dnes je pred hotelom už ticho. V jeho okolí premávajú autobusy a možno pod zemou aj linka metra. To neviem.






..."Dejvický hotel se vrátil k historickému jménu. Je z něj opět International"... Volal sa tak aj vtedy, keď som v ňom bola ubytovaná. Jedná sa o jednu z najtypickejších ukážok socialistického realizmu v Prahe. Budova bola postavená v rokoch 1952 a 1956 (je tak stará ako ja 😜) Na jej otvorení sa mal vraj zúčastniť aj Stalin. Celkom má budova 16 poschodí, jej výška je 88 m, z toho vlastná budova meria 67m.
Budova prešla v rokoch 1996-97 celkovou rekonštrukciou. Takže interiéry by som už dnes asi nespoznala. Do hotela som však vôbec nešla, pozerala som sa naň len z diaľky. Hotel má dnes kapacitu 278 plne klimatizovaných izieb.
Pomaly prestávalo pršať a ja som sa vrátila do hotela, odkiaľ sme už zase spolu so sestrou podnikli ďalšiu pešiu túru po Prahe. Ale o tom až nabudúce.




2 komentáre:

  1. Pěkná a zajímavá reportáž ... ty tramvaje to musela být síla .. nevyspat se, ještě se sesypat a pak jít makat ... ale člověk když byl mladší, šlo vše líp ..
    J.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ako mladá a mladšia som často trpela migrénami a v ten deň som ju mala tiež. Tak to potom dopadlo.

      Odstrániť